Dnešok mal byť prvým dňom z celých prázdnin kedy som nemohol sedieť len tak doma na riti, popíjať čaj a jesť čo mi hrdlo ráči. Totižto sme šli na povianočnú návštevu ku krsnej, kde sme sa mali celá rodina stretnúť, čož znamenalo že budem sedieť len tak, popíjať čaj a jesť čo mi hrdlo ráči, lenže na dedine. Ani som sa radšej ráno nenajedol s očakávaním že to najhoršie eštelen príde. Ešte predtým sme sa zastavili v Tescu (za posledný týždeň to bola moja tretia návšteva tohto stánku hrôzy) a potom hor sa smer Chocholná-Velčice, kde bol premňa pripravený tak dlho očakávaný lístok na IRON MAIDEN do Prahy-MUHEHEHE. Zvitovanie neprebiehalo nijak špeciálne. Vídavame sa takmer každý týždeň, ale je iba sviatočným zvykom, že sa pri zdravení ujdú dychvyrážajúce poznámky na to, ako bratranci vyrástli, ako ja som schudol, ako brat postrácal vlasy a vôbec informácie ktoré by si nik nevišmol už rok dozadu. Keď sa dospeláci s nami mladými začali maznať, tak sme upustili od ich detinských priblbých hier, a šli sme majestátne zasadnúť za stôl k Človeče nezlobsa! Jeden by ani nepovedal koľko pretvárky, faloše, podvodu a bratovraždy sa skrýva v jednej krásnej, veselej hre pre deti. Keď si malé deťúrence zato sadnú, hneď druhá najčastejšia smrť po udusení prehĺtnutím malého panáčika je udusenie spoluhráčom. Či už je to vyhodením protihráčovej figurky alebo vás ten istý protihráč načapá ako ste sa posunuli o políčko-dve dopredu, bližšie k vytúženému domčeku. V našom konkrétnom prípade lietali iba figurky a kopa hanlivých slov po obývačke. Jedlo sa a veselilo po celú dobu, dobre nám bolo. Keď sme šli domov tak sestra zobrala psa a mala ho nasmerovať hore kopcom do auta, no ten si zmyslel iný smer, čož sestra nečakala ani v tých najerotickejších snoch a páác ju rovno na zem. Mimo toho padlo ešte zopár ku*iev, ale to už len z jej úst. Ešte pred príchodom domov ma čakalo stretnutie s jej veličenstvom Rejčl Abrmanovou, kedy ma pozvala do kultúrneho domu pár metrov od mojho domu na nejaké vianočné predstavenie kresťanského zboru. Doma som nemal čo robiť, tak prečo by som to odmietol. Nevedel som síce, čo od toho môžem čakať, predsudkov som v dosavádnom živote mal k tomu kopec, ale môžem to zhodnotiť ako dobrý nápad že som tam šiel.. keď už ma niak extra neoslovili možno reči o tom, ako vstup Slovenska do Šengenského pásma neznamená otvorenie hraníc do sveta, ale otvorenie hraníc k Božej láske a srdci, každopádne som mal z toho všetkoho vynikajúci pocit, lebo ajkeď sa to popísať racionálnymi rečmi nedá, bola celá miestnosť nasiaknutá nejakou podivnou láskyplnou ružovou farbou, ktorá nebola vnímateľná zrovna očami ale tým.. tým.. no.. tým.. proste tým slovom, čo tak nerád používam (pomôcky - "aorta, 2 predsiene a 2 komory, buchbuch-buchbuch"). Nepovedal by som to do seba, ale naplnilo ma dobrou energiou, ktorá sa mi zachovala ešte pokým toto píšem. Sladkú dobrú noc, andílci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára