Nitrip

Tak som miloval svoje gaťúrence.. Boli ešte úplne žiarivo biele, keď som ich zazrel prvý krát vo výklade. Nemohol som sa nechať predbehnúť niekym komu by sa zapáčili rovnako ako mne. Už len symbolicky čarovnou botkou bolo, že prvé čo som si naslepo uchmatol mi boli dobré a hneď som ich aj zaplatil a šiel, čož bolo hodné rekordného času. Dnes len na ne môžem spomínať so slzami v oku, čo všetko sme si spolu prežili. Pochodil som v nich jak Viedeň, Bratislavu a iné menom povznášajúce kraje, tak aj dvoje festivaly, kedy pri prvom, upršanom Topfeste, sa blato vyšplhalo až nad kolená a pri druhom, Žákovici, sa znenazdajky v priebehu hodiny či dvoch (presný čas som nesledoval, ale podľa rýchlosti pohybu slnka a relatívnej vzdialenosti poludníkov som skromne usúdil..) mi odpadli tri gombíky.. A nebolo to zapríčinené zubami vzrušenej ryšavky.. ostatne, kto by kúsal v záujme vzrušenia gombíky na zadných vačkoch. Jednoducho sme boli nerozluční ako.... vlastne prirovnanie človeka s nohavicami ani prezatiaľ neexistuje, preto navrhujem ustanoviť frázu - "ako Macko s ..ehm.. tými svojími" .. Práve ma napadá, že som im nikdy nestihol dať meno. Človek si veci nepomenuje, až pokým ich úplne nestratí. Toľko vecí sme spolu nestihli..
Aby som sa dostal ku koreňu veci.. Už vám sám neviem ani ako, ale jaksi taksi vznikol nápad ísť si spraviť výlet do Nitry za jednou.. nazvyme to Lydou. Naozaj si nevzpomínam, čo ma vlastne k tomu viedlo (pripisujem to k exaktnej matematickej rovnici na určenie pravdepobnosti správne vystihujúcu túto situáciu "kde sa vzalo - tu sa vzalo"), zato si ale pamätám, že to sprevádzalo množstvo komplikácií. V piatok sa Lyda zúčastňovala svadby, kde si nadmieru užívala svojej pozície odvalenej družičky, v pondelok stále trčala na nejakom hlúpom jarmoku, akoby ich musela absolvovať do týždňa viac, keďže na jeden z nich- a to zrovna "náš" Novomestský - sa tiež chystala, v útorok to už-už vyzeralo že "juchú", ale potom z toho bolo len "do riti, mám autoškolu" (Áno, dámi a páni, macko sa vydal na dráhu automobilového výhliadkového nepretekára a už od konca novembra, podľa najoptimistickejších výpočtov, štrukturovaných grafov a vôbec skorumpovanosti policajného zboru mu budete môcť pompézne trúbiť do cesty a prejavovať iné veselé gestá ako sa zvyknú). Najideálnejšie vyzerala streda, kedy síce 10 hodín v škole mať treba, ale s tým som vybabral návštevou lekára, ktorého som prvýraz zneužil vo svoj osoh a či mi to aj ľúto nebolo, keď ma už pri vstupe sestrička vrúcne objímajúc kartotéky vítala, bez akéhokoľvek môjho pričinenia, slovami "Jurica, deväťdesiat, všakže?". Človek je veľmi hrdý na svoj pôvod, svoje meno.. natož, keď si niekto dá tú robotu a naučí sa moju výrobnu registračnú známku, tak ma to doženie takmer k slzám radosti.
Doma som spravil nevyhnutné veci pre dôstojný život muža a šiel na stanicu. To som ale ešte anilen netušil aké prekvapenie ma tam čaká. Každou chvíľou sa mal objaviť autobus so smerom na Nitru, no čo čert nechcel (ale zato Lyda zjavne áno, lebo ju to neskôr nemálo škodoradostne potešilo) zastavilo mi pri nohy na zástavku niečo príšerne podobajúceho sa opancierovanú dodávku nesúcu obsah veľkého množstva peňazí z banky do banky, ako to poznáte z reklám a iných amerických gangsterských filmov. Nanešťastie, malo to predsa ceduľku mne smerodatnú, tak spolu so zopár ľudmi - čo sme sa nevedeli na seba od samého údivu vynadívať a so zúfalou snahou o úškrn sme sa pýtali pre úplnu istotu, či je to ozaj autobus, ktorý nás dovedie tam a tam.. a či je to vôbec naozaj autobus - sme opatrne nastúpili do tohto "transportéru" a nechali sebou ticho lomcovať všetkymi obavami z prípadného pomýleného lúpežného prepadnutia. Cesta trvala úmorné dve hodiny a mňa sa práve v presne polovici - na stanici v Piešťanoch - zmocnil neudržateľný močopud. Preto okamžite po vystúpení v cieľovej destinácií, schytaní Lydinho spomínaného výsmechu za spôsob dopravy a zvítania sa v štýle "aby sa nepovedalo" kvôli mojim urinálnym problémom, posunul som sa bezmyšlienkovite na staničné verejné kanalizácie. Hajzeľbabu som na plnej čiare ošálil, keďže som si zaplatil za pisoár ale moja žiadne autority neuznávajúca, plne anarchiu podporujúca dušička stojáca si za svojim - spáchať bordel, kde len vidím príležitosť - mi vnukla luciferský nápad a zakotvil som to predsalen v kabínke. Joj keby ma len niekto videl.. tie dve koruny by mi neprešli len tak ľahko, ale stálo to za ten pocit stoj-čo stoj zarytenca. S prázdnym mechúrom a po použití verejných umývadiel bez prítomnosti mydla (kde sa miesto jednoho vodovodného kohútika vyskytovalo zašlé kolečko od regulácie radiátora) som sa s mojou Lydkou, ničnetušiacky, mohol konečne plnohodnotne zvítať a vôbec venovať. Mali sme dačo okolo troch hodín len pre seba a zatiaľ na pláne iba kúpu ryšavej farby, ktorú som si neviem čím zaslúžil, ale evidentne som musel veľmi, veľmi poslúchať. To sme zvládli ešte v prvej polhodine, rátajúc aj čas, čo som sa plný nervozity stratil na pár chvíľ v dámskom oddelení v Tescu a zlá Lyda ma nechala napospas všetkým tým nezvodným Timbuktoo nohavičkám a vôbec kozmetike. Ďaľšie naše kroky v sotva desaťstupňových horúčavách smerovali ako ináč - do cukrárne na zmrzlinu, ktorú som jej ešte z našej poslednej stretky dlhoval capnúť priamo do nosa. Pochutnali sme si na mojich(!) kopčekoch a šli páchať zlobu inde. S Lydou v prítomnosti, jakkoľvek som si budoval natom, že dobré pocity nechám stranou, bolo vážne neuveriteľne dobre.. byť snobom alebo iným vlastníkom jadrovej elektrárne, použijem až výraz "výtečne". Pochodili sme krásne námestie, z ktorého bolo cítiť samotnú nadradenú pýchu z účasti na súťaži o kultúrne mesto Európy, prešli sme všakovaké parky, nostalgicky sa pozastavili pri všetkých fontánach s nekalými úmysľami o zvrhnutie režímu a vôbec celej Lydy do každej z nich, zanechali odkazom nadobudnuté múdrosti ďalším generáciam na stene Divadla Andreja Bagara, ktoré by vydržali svojou nadčasovosťou celé stáročia, ovšem, nemohlo by ani raz zapršať. Z dovtedajšieho hnusného vyšecelotýždňového počasia sa zrazu k večeru, právom, stratili všetky mraky a slnko nám príjemne hrialo do tvárí v ústretý cesty a skvelej nálade. Zlom nastal až pri návšteve hlavného parku, kde pri vstupe sme neodolali okuľahodiacim hojdačkám. Horúčkovito sebou mávať sme prestali po tom, ako sme na Lydinej vlastnej koži zažili ako smiešnobolestný je pád kotúľom vzad z hojdačky po ktorom zem odpovedala preveľmi dunivým a tlmeným basom a
ktorý upútal všetkých okolostojacich. Hlavná kolízia nastala však, keď sme dostali nápad ísť sa vyšplhať na neďaleké žabičky pľuvajúce vodu vôkol rozkošného jazierka a vytvoriť sediac nanich nejaké kompromitujúce akty. Pár sme nafotili a potom sa mi jaksi z tej mojej osedlanej jaksi začalo šmýkať. Leč som sa snažil sebeviac, tak som sa postupne šmýkal po žabiom-ako ináč mazľavom- chrbte až som sa spustil úplne na zem, kde s rozkročením sa do pravého uhlu si všimla Lyda nejakej škáročky medzi mojimi nožkami. Vyskočil som so zdesením v tvári, ktorá si spomínala na utrpenie, ktoré práve deň predtým prežívala moja mamka, keď sa celý večer snažila zašiť už predtým vytvorené nezanedbateľné páranice. Nemohol som dopustiť, aby ani nie o deň mali nejakú chybičku na kráse, skutočne som sa bál. To, čo však Lyda zbadala po mojej otázke "je to v pohode?" nebolo zjavne opísateľné slovami, už len skrz ten neprestávajúci smiech, ktorý mi pripomenul rovnaký smiech, rovnakej ženy s príhodou s rovnakými nohavicami na Žákovici, kde mi znenazdajky tety gace padli až na členky. Preto bolo nutné použiť foťák od mobilu.. ostatne.. pozrite sa sami na TO (KLIK, NEVZDELANCI!).. Čo k tomu dodať.. Cesta domov strasti-hanby-všetkoho-plná (užlen preto, že sme bojovali o každú sekundu vytrvalostným šprintom na stanicu, keďže som šiel na posledný možný spoj v ten deň, pokiaľ som nechcel stráviť noc na Nitrianskej stanici, čož by sa ťažko vysvetľovalo rodičom, ktorí by dali krk zato, že ich synak je so spolužiakmi v Novom Meste v čajovni).. Nohavice som schoval ďaleko do skrine, aby som dal mame dostatok času na zabudnutie a tak.. Ďakujem Lyda za zážitky.. nerád to hovorím, dobre vieš, ale.. si skvelá.

Škola, intímne partie a veci okolo toho..

Juhúú, môžem sa oháňať svojím menom v tretiackej triednej knihe! Opäť som o úroveň vyššie a môžem sa o úroveň povýšeneckejšie pozerať na nových neisto blúdiacich prváčikov, ktorých sloboda je priamo diktovaná naším ročníkom, kde oslava osemnástiek je takmer každodennou záležitosťou. Ale pekne poporiadku..
Hneď v prvý školský deň som sa nechal zviesť ženskými vnadmi z Trenčína v podobe mojich dvoch spolužiačok, ktoré prišli s bravúrným nápadom vyraziť do školy o malinko skôr a ukorystiť si najlepšie lavice v triede, pretože to je alfou aj omegou študíjnych výsledkov. Nečakajte, že sraľovia z prvých lavíc môžu opisovať zo zošitov - vylúčené. Takže, ako som vravel, vyrážali sme skôr a teda rýchlik nám šiel zo stanice o 5:50 prednadránom. Do areálu školy sme vchádzali niečo pred pol siedmou, kde v jak spustošenom ľudoprázdne poslednú žijúcu existenciu predstavoval školník Jožo, zametajúci príjazdovú cestu od lístia (ajkeď pre dotvorenie atmosféry by bolo ideálnejšie keby naháňa guče suchého sena) pre decká-úbožiakov- prehadzujúcich sa v ten čas na druhý bok v posteli. V škole nebolo ani nohy, ba dokonca ani vrátničky. Triedu sme si našli, niekto si dal tú robotu a pooznačkoval triedy - pižmo bolo všadeprítomné. Po živote v prváckom kotolňovom suteréne a tej druháckej postapokalyptickej miestnôstke to je zaručene najkrajšia trieda akú sme kedy mali a zaslúžili. Ako páni(e) situácie sme si mohli vybrať a zkolonizovať hocakú lavicu - a aj sme tak urobili. Veľké očakávania sa kládli na brucho triednej profesorky. Koncom leta sa rozšírili debaty a polemiky, že v ňom vraj po dlhšiu dobu nosí mláďa ľudského votrelca. Tak ako onak, nechválila sa nám nikdy s tým a to nás pohoršilo. Po pár hodinách, keď už všetci ponás dorazili a zvítali sme sa, tak sa napätie stupňovalo. Všetci boli zvedaví na obvod pásu nášho führera. Otvorili sa dvere, všetci sa posledný krát zhlboka s podtónom zhíknutia nadýchli, no nikto nikde, len profesorkina ruka na klúčke.. zvyšok teľa sa ešte zakecal za dverami.. nikto to nevydržal - museli vydýchnúť. V tom sa zjavilo telo. Bolo prázdne a chudé, bez stopy po čoilen výdatných raňajkách. Na jednej strane obrovské odľahnutie, že ostávame pod vlajkou rovnakej profesorky, na druhej veľké pochybnosti o prirodzenej inteligencií neznámeho človeka, ktorý si vymýšľa tehotenstvá na účet iných.. Dobre je, ako je. Už sme prišli o dvoch spolužiakov (Riška som spomínal v minulom článku, v dnešnom pošlem pozdrav Monike do Anglicka), prísť ešte o triednu by nijak neprispelo morálke. Popojedem..
Viem, že to počúvate veľmi často, ale nedá mi nato tiež nezareagovať.. Nikdy sa nesnažte pchať žuvačky do spodného prádla! Totižto stalo sa to tak.. V triede na jednej ponudnejšiej hodine matematiky, kedy nebolo už čo robiť som sa rozhodol zvádzať spolužiačku pohľadmi, skutkami a vôbec neverbálne. Keď nezabrala žuvačka v nose, ani následne žuvačka v uchu rozhodol som sa pre posledné miesto a hodil som si ju do nohavíc. Na koľkých Rosenbergov sa vyšplhala hladina vzrušenia u spomínanej spolužiačky, bohužiaľ, odpoveď nepoznám, ale to čo pokračovalo nenaznačovalo nič, čím by som mohol, prípadne už vzrušené dievča ohúriť. Teda nemyslite si zas, že bohvie kam mi to až padlo.. Ono v podstate keby sa to dokotúľa až tam, kam smerujú choré myšlienky vaších prehnilých mozgov, tak by to bolo ďaleko bezpečnejšie, pretože som nejak zle prepočítal zakrivenie času, priestoru a rýchlosť voľného pádu vyžutej žuvačky, a teda sa mi ju podarilo presne zacvaknúť medzi kožu a gumičku spodného prádla. Ničnetušiac si ju idem vybrať, ťahám za gumičku aby som sa dostal do miest, kam ani slnko nedosvieti a v tom zomňa vytresklo hlasité "ÁÁÁÁÁÁÁÁ". Okamžite som sa vypýtal na záchod, kde som sa pohodlne zamkol a mohol sa pozrieť na tú hrôzu. Keďže som s gumičkou manipuloval za sedu, tak mi pri spätnom chode nárazu do tela dopadla na hranicu bruška. A neviem ako vy(a ani ma to nezaujíma), ale ja si na svojom brušku a nohách pestujem mäkkučký trávničok. Mimo to že je to príjemne hebké na dotyk, tak sa už aj mojej mame podarilo raz z diaľky pochváliť mi opálenie práve na nohách. Opäť si nemyslite.. šampón používam jedine na hlavu.... a možno bradu.. ale nohy rozhodne nie! Aby som sa vrátil.. rovno pod bruškom som mal vrkoč chlpov vmotaný do kusiska ríbezľového airwavesu. Látka stihla vstrebať sliny, čiže zo žuvačky ostala len suchá, naťahovacia hmota vzdorujúca jakémukoľvek náporu. Vytruhnúť jednoducho nešla, držala sa pevne na koži a spútala všetky okololežiace klasy mužskej hrdosti. Neviete si to predstaviť.. Celý deň až do večernej sprchy som behal s napevno prilepeným spodným prádlom ku koži.. nielen každá manipulácia ako vyzliekanie sa na záchode, alebo vôbec popravovanie oblečenia, ale dokonca aj každý predklon pre niečo na zemi a následne vyrovnanie teľa od pása hore vyžadovalo obrovskú dávku odvahy, sebazapierania, stiskov pästí či pier! Výkriky bolesti to však nezadržalo. Dal som si sľub, že žuvačky si budem dávať výlučne iba do úst.
Mimo iných pratrápnych hľúpostí prenásledujúcich ma na každom kroku sa udiala aj jedna veľmi zodpovedná vec, kedy sme sa s mojím milým Tomáškom rozhodli že zúročime naše pisateľské záľuby a začneme prispievať aj do Školského časopisu SLOVO, nech to má o dvoch platiacich čitateľov viac - nás.. teda pokiaľ sa to nebude dať aj nejak nelegálne internetovým pirátstvom oblbnúť.. Pre tých milodarných 20 korún nezneužiť svojej moci? No nesprav to za tie prachy! Lacnejší zlý skutok nezoženiem..
Na záver ešte musím dodať, ako veľmi milujem dnešné studené, veterné a pritom tak nádherne jasné a slnečné počasie. Len si zobrať starú, vyťahanú trigovicu a ísť so psom do lesa. Hneď pri východe z baráku ma čakala bájna trojka mojich milých a zlatých 10 ročných susediek, ktoré na chodníku mali poukladané všakovaké kekse, ceruzky, výtlačky a cukríky na rozložených malinkatých stolčekoch a ponúkali ich okoloidúcim za symbolickú cenu. S úsmevom sa zamnou rozutekala jedna z nich a pýtala sa mojho psa, či si nekúpi niečo z ich výkladu, kde visela výstražná tabuľa "Reklamácie neprijímame!!!" s kopou hviezdičiek a inými radovánkami.  Dodalo mi to úsmev do ďalšieho výletu a pobral som sa. Cestou som narátal aj prvých šarkanistov, snažiacich sa zo všetkých síl nabrať priaznivý vietor, ale bezútešne.  O radostný úsmev ich to však neokrádalo. Mňa tobôž. Prišiel som domov s vyštípanými, červenými lícami, uložil psa na poličku, postavil na čaj a moju skvelú prostredím nasiaknutú náladu nekazilo ani to, že som na starú, vyťahanú trigovicu zabudol a nachladol som.