pondelok 31. decembra 2007

deň deviaty - Zasa Silvester?


A je tu zas, debil. Toť som ho slušne odprevádzal a už sa zasa vtiera. Jako ja nemám nič proti sviatkom, ale niektoré mi začínajú liezť na nervy. Pri žiadnom sa tak nepozastavím ako práve pri tomto, že ten rok strašne (opäť ale tentoraz najrýchlejšie) ubehol (čím to asi bude?). Preto mi nič iné ani neostáva ako ho privítať a porozprávať mu ako mi dobre bolo bezneho. Čím by som asi tak začal. Tento rok mi dal hrozne veľa. Udiali sa najväčšie veci v mojom dosavádnom živote a to hlavné - nik NEumrel, všetci sme živí a zdraví, preto neostáva dodať jedno - NA ROK 2007 BUDEM SPOMÍNAŤ AKO NA JEDEN NESKUTOČNE KRÁSNE PREŽITÝ ROK. Zatial najkrajší vôbec. Po Vianociach minulého roku som si povedal, že by som mal niečo robiť s obezitou, lebo ma pobolievalo srdce, pľúca a o kondícií v prípadoch, kedy som do autobusu štartujúceho 200 metrov od mojho baráku nastupoval udychčaný a poriadne prepotený, sa nedalo ani hovoriť. Zarovno so začiatkom školy po novom roku som začal chudnúť. Veľké nádeje som si nedával. Chudnúť som začal niekoľkokrát po niekoľko rokov pred tým. A práve to je to asi čo ma nakoplo. Nemohol som byť padavka, s prázdnymi rečami. Musel som sám sebe dokázať, že na niečo mám. Začal som tvrdo. Denne 600 brušákov. Začal som športovať. Zmenil som aj jedálníček. V škole desiata, doma ľahký obed a šmitec.. plus pár dní v týždni som vynechával aj ten obed.. plus plus niekoľko dní som nejedol vôbec. Za pár mesiacov sa mi podarilo schudnúť 22 kilogramov. Uvedomujem si, že to bolo nezdravé, ale iného východiska som nemal. Dal som sa nato, tak som sa tomu stavial veľmi dravo. Ale ten pocit potom. Predsa som to dokázal. Na niečo som sa dal, vydržal som, poctivo som pracoval a dosiahol úspech. To, čo sa ľudia snažia celý život bezúspešne som ja zvládol v rekordnom čase. Prekonal som ten veľký chtíč, prekonal som samého seba, prekonal som očakávania všetkých okolo (najmä neveriacich ohrňnosov v rodine), ktorí mi neverili. Cítil som sa nebesky. K tomu všetkomu som nepocitoval bolesť na žiadnom vnútornom orgáne, nespôsoboval som zbytočnú príťaž nohám, ktoré ma obmenili nevídanými až titánskymi výkonmi na moje pomery, v obchodoch som si kupoval nohavice o 6 až 7 čísel menšie od pôvodných, niekoľkoročné tričká, ktoré ma tlačili a sťahovali, mi boli zrazu veľké, voľné a nanajvýš pohodlné a to hlavné.. začal som sa sám sebe viacej páčiť. Prvý životný úspech. Dokázal som to. Som na seba ohromitánsky pyšný. Popri tom som zistil ako sa cíti človek na polročnom vysvedčení bez jedinej trojky. Pripadal som si ako pán študák. Ďalšou vecou ktorou tento rok premňa ovplýval tak výrazne je moje zaradenie do spoločenského života. Z neskúseného mladíka, čo sa svojho času stráchal chodiť pred barák a chcel aby mamka bola naňho pyšná po všetkých stránkach sa vyklubal človek, čo si začal užívať života plnými dúškami z Oktoberfestového megakrígľa. Všetko začala chata môjho spolužiaka Riška Frimmela(týmto sa mu chcem bohovsky poďakovať), ktorý ma pozýval už dlhšie, no ja som zdvorilo odmietal. Odmietal som, lebo som sa bál, že by si omne mama myslela, že čo tam za zverstvá vyvádzame a to som nechcel. Potom som si raz povedal, že predsa skúsim a trieskal som si do čela, prečo som s tým nezačal skôr. Bolo to neuveriteľné, na týchto akciách som pospoznával s kopec novými ľuďmi, ktorí sa stali kamarátmi(menovite - Rejčl, Mirka, Soňa, Stanka, Michal, Filip, Zemák, Písečný, Kivo, Losos, Majka, Lenka, Matúš a ďalší Matúš) a utužil už beztak dobré vzťahy medzi spolužiakmi. Prišlo leto, s ním ďalšie vysvedčenie. Úspešne som mal za sebou prvý ročník. Zaniesol som domov vysvedčenie(neskôr som zistil že to bolo spolužiakovo vysvedčenie a že sme si ich omylom zamenili), zobral veci, jedlo a hor sa na TOPFEST. Tým bol môj spoločenský život dohnaný k vrcholu. 2 a pol dňa na rockovom (a kdenič-tunič hiphopovom) festivale, plnom najrozlýčnejších osobností, individuí a farebných vlasov, som bol takmer nepretržite v extáze. Cez moje ruky prešli kapely ako Desmod, Support Lesbians, Kryštof, Tublatanka a Chinasky. Dodnes horko ľutujem, že som odišiel zo začiatku Polemicu, na ktorom som stál rovno v druhej rade. Avšak keď som bol na koncerte KABÁTov, zmimomriavky ma šteklili odspodu až hore celé takmer dve hodiny vystúpenia, po ktorom nás zobral ujco Miloš do Velčíc do domu, kde kedysi býval dedko aby sme sa aspom pohodlne vyspali. Neviem ako ostatní, ale ja som teda nespal, ešte stále som sa chvel vzrušením celú noc. Samotné prázdniny boli nanajvýš pohodlné a odpočinkové. Najviac času bohužial som zabíjal za internetom, čož je škoda, ale zúčastnil som sa niekoľkých stretávok z našej triedy na plavárniach v Piešťanoch a tuná v Trenčíne. Čakala ma dovolenka v Tatrách, ktorá bola poznačená veľkou dávkou dažďu. Tatko sa radoval, tomu huby rástli, ja som ležal celé dni v posteli a čítal knihy (tak nejak som si to aj predstavoval, vďakabohu to vyšlo). V auguste ma čakal ešte týždeň strávený s bratrancami v spomínaných Velčiciach, kde sme si sami boli pánmi.. a tak to aj vyzeralo. Prekrásne zážitky, prekrásne chvíle, bezstarostný život. Samozrejme prázdniny ušli ako voda a začal nový rok. Veľmi som sa tešil nato, ako zasadnem do lavíc popri mojich skvelých spolužiakoch, pekných dievčatách a celkom pohodových učiteľov. Nemám si načo sťažovať, moja škola je jednoducho sen. So začiatkom roku prišla na rad oslava mojej mamky 50tky, ktorá sa na tú oslavu pripravovala dlhé mesiace, všetko chcela doviesť k dokonalosti a zavše sa nato tešila. Prekypovala nevídanou radosťou a spokojnosťou. Čož pomohlo najmä nášmu vzájomnému vzťahu. Konečne s ňou dobre vychádzam, neviem komu mám poďakovať, ale je to presne také ako som si prestavoval od malička žeby to malo byť. Prišli moje narodeniny, ktoré sme šli oslavovať na chatu.. Viac k tomu nemám čo dodať. Školský rok v tom kalendárnom prefrčal, ani sa to nezdá a so spolužiakmi sa akurát chystám sláviť Silvestra. Takže čomu som sa tohto roku priučil? Zistil som, ako chutí ženský bozk. Viem aj, ako správne rozťahať vodnú fajku. Spoznal som, aký je to pocit, keď je človek opitý a s tým príhody súviace (niektoré skvelé, iné najhoršie na svete). Dokážem prinútiť svoje telo aby svojvoľne odpadlo. Uvedomujem si už, ako bolí to, keď vám na holú riť priložia tvrdý prebal z vašej učebnice literatúry v ktorej je vyrytý neslušný vzor a trieskaním spolužiačkinej číňanky vám ho "vymodrinujú" na zadok (veď to poznáte..). A kopec iných zábavností, bláznovstiev a vrtochov mladosti, na ktoré sa teším aj v roku 2008. Bodaj by som nikdy nevyrástol. Za tento krásny rok ďakujem najmä - Tomáškovi, Riškovi, Vladkovi, Gabike, druhej, tretiej, Maťke, druhej, tretiej, Paulínke, Rehorčíčke, Peťkovi, Braňkovi, Mišenkovi môjmu, Mirke, Soni, Matelkovi, Janovi Zdenovi a Zedovi. Taký bol rok 2007, taký už nebude..

sobota 29. decembra 2007

Deň siedmy - Doma dobre



Po prebudení som sa odtackal smerom do kúpelky. Cestou cez obývačku som vzbudil nevýdaný obdiv u sestry s tatkom, ktorí mali dovolenku. Zastavili ma so slovami "na tebe je niečo iné".. "dobrí ste" kontroval som arogantne.. "nie nie.. vážne.. ty musíš mať niečo s vlasmi".. "bláznite? aby som si niekedy niečo spravil so svojimi brčkami?".. "áno.. áno.. počkaj.. brčky.. brčky... jááj veď ty máš rovné vlasy!" tieto slová ma upokojili že nežijem medzi úplnymi primitívmi, ale iba medzi úplne obyčajnými ľuďmi s nábehom na retardáciu. Pobral som sa teda umyť si ruky po noci. Nikdy totižto neviete čo ste v spánku robili. Kludne ste mohli byť napadnutí piaďmužíkmi vykonávajúc na vašich rukách potešeníčko a s takým zabranými rukami nemôžte isť raňajkovať. Veď by ste predsa jedli niekoho deti(!!) a piaďmužičie-nepiaďmužičie.. nepatrí sa to jednoducho. Takže zmývajúc zo seba piaďvýlučky sa ma sestra pýta, že či nepôjdem do obchodu. Vravím že "Áno", no ona samozrejme čakajúc že ju zmetiem pod zem, alebo jej neodpoviem vôbec, odpovedala obligátne "tak nič" (istú súvilosť sa dá nájsť aj v príklade z učebníc základných škôl, keď ruský fyziológ Ivan Petrovič Pavlov naučil psa podmieňenému reflexu, že každým zazvonením zvončeka je pripravený pre psa pokrm.. nie žeby som chcel toho psa nejak dehonestovať..). A odišla.. Prídem zaňou s otázkou "A čo potrebuješ kúpiť?", načož namňa vybafla "Jéj ty pojdeš teda?" "Hovoril som že áno" "Aháá..ja som si to vôbec neuvedomila" (inu.. aby si aj, všakže, Ivo?) Dala mi zoznam všakovakých druhov čipsov, džúsov a iných dobrôt a pamlskov čož si síce ako málo zarábajúca ale zato stále rodičmi vyživovaná môže dovoliť. Tatko chcel dlho vytúžených utopencov, ktoré si doposial ako chlap pod papučou dovoliť nemohol, samozrejme. Ja som sa vybral na nákup najmä kvôli - redukcií k SATA zo zdroju (pre vás, neintelektuálskych tupcov čo sa nevyznáte do počítačov a zároveň premňa bude jednoduchšie použiť "totá taká malá a farebná vecička čo potrebujem švihnúť do disku aby mi fungoval, kretén" ). Ich nákup som mal vybavený v cuku-letu a zamieril som k predajni počítačov. Nachádzal som sa totiž v sieti malých obchodíkov, nazvanom Južanka. Doposial Južanka slúžila iba starým chrenom, ktorých manželky vyhnali z domu, na 300 gramov tresky, tri rožky, štyri pivá a rum. Svoj účel to plnilo. Južanka rozvracala rodiny ako žiadne lahôdky široko ďaleko. Pred pár rokmi sa to snažili zmeniť a prestavali ju na celkom peknú, príjemnú a bezpečnú lokalitu. Dokonca tam aj kúria. A to hlavné - majú predajňu s počítačmi, kde som sa chystal zavítať. Dorazil som tam a odkoktal som si svoju požiadavku. Jeden z predávačov (ten, ktorý sa netváril že vybavuje telefonátom dôležitú zásielku) otvoril skriňu, odkial vybral nejaký kábel a vysvetlil mi že to je to, čo potrebujem. Bol som nadšený jeho sčítanosťou. Dorazil k pultu a pýta sa kolegu "Predávame to za 30 či 50?".. "Daj za 80".. nekecám.. Toto sa udialo meter pred mojimi očami. Zaplatil som mysliac si o nich len to najhorúcnejšie a šiel domov. Kábel konečne mám, no stále potrebujem suseda, ktorý by mi s tým pomohol. No ten akurát dnes odišiel do Žiliny, lebo otvárali prvý deň akurát jeho internát, tak musel isť poliať bonsaj, ale sľúbil mi že ráno sa vráti. Doma ma čakala správa, že budeme mať trochu nevšednú návštevu. Návštevu mojho ex-uja, ktorý odišiel od rodiny cca pred 10 rokmi, no vrátil sa na požiadanie dcéry a na dohovor s ex-manželkou, no lenže háčik bol v tom, že je piatok a piatky dcéra netrávi nikdy doma, tak čakala že jej mamka bude doma s otcom, no lenže mamka akurát musela isť niekam preč a rovnako naivne čakala, že dcéra bude doma s otcom.. Nakoniec ten chudák prischol nám a spí unás. Spí síce tvrdo ale presto sa bojím isť na záchod aby som ho nezobudil. Po toľkých rokoch čo sme sa nevideli by to nebola zrovna najlepšia spomienka pre ďalšie roky. Nevadí.. vydržím do rána. Dobrú noc a držte mi palce.

štvrtok 27. decembra 2007

Deň šiesty - Cestou necestou u bratrancov




Dnes v porade druhý deň som nemal na pláne vysedkávať. Mal som totižto navštíviť mojich bratrančekov v ďalekom slnkom zaliatom zámostí (čož by odnás kameňom dohodil, alebo busom 5kou dorazil) . Na privítanie ma zfleku vyžehlili a pustili sme sa s kludným srdcom do počítača. Bolo to odomňa dosť hnusné, že som si zobral z domu uložené pozície jednej hry, v ktorej som unich pohodlne mohol pokračovať.. ale nejak som musel zahnať čas čo bol premňa vyhradený na ich počítači. Tetula nám spravila dobrý obed a na večer sme sa vybrali do mesta. Pôvodný plán znel "tož na vodnú". Dorazili sme do mesta. Pre lepšie pochopenie situácie. Naše mesto sa skladá z rôznych častí, no pre mňa najlukratívnejšie sú dve (ktoré vďaka bohu nie sú ani tak ďaleko od seba).. prvá destinácia je čajovňa.. a druhá.. vlastne tiež čajovňa. V oboch podávajú kvalitné vodné fajky. V jednej sa pýtajú na zletilosť, v druhej nerobia scény a podávajú. Jedna je krásne atmosferická rozdelená na tri pasáže (pódium na sedenie, húpacie kreslá a nakoniec pohodlné gauče) a jedna je len taká skromnejšia, útulnejšia, viacmenej všetcia hosti pokope. Do jednej som vodený rodinou, do jednej vodím ja spolužiakov. V jednej mi vodná fajka nechutí, v jednej ma počas fajčenia drie v krku a je mi na vracanie. V jednej fajčenie milujem, v jednej ešte viac. Keďže som šiel s rodinou, šli sme do tej prvej "jednej" s názvom "Jaipur".. došli sme tam a ako na potvoru bolo plné. Prvý pracovný deň po sviatkoch, sedem hodín večer.. a ono plné. Tak sme šli do druhej "jednej" kde to rodina neznáša, ale vodná je vodná. Výjdeme pár schodov čo nám dokonale pripraví pľúca na rozťahávanie. Vstúpime a dostaneme pošteklenie po celom tele sladučkou vôňou po ktorej som mal chuť napiť sa tekutou soľou. Poohliadneme sa... PLNÉ ! Celá jedna prepážka slúžila len ako miesto pre akt lásky dvoch mlaďochov. Ona ležala naňom a koštovali si svoje sliny navzájom. Očividne chutili. Keby ich znesieme na podlahu, ani by si toho nevšimli. Ale nijéé.. Oni museli ležať zrovna v úplnom rohu, kde by sme ich nemali začo chytiť (... ako pár). Nebolo nám to súdené. Presto sme sa vrátili opäť k prvej čajovni kde sme zistili že nič nové pod slnkom a opäť sme ostali stáť trasúc sa sťaby osiky v strede námestia. Najrozumnejší nápad človeka ktorý sa dva mesiace pýši samolepkou "dospelák" znel, že pôjdeme na stanicu do vychytaného železničného bystra s ľúbozvučným názvom "U mokrého ľakťa" zahrať si Keno 10. Nepochopiteľné sa stalo skutočnosťou a ani neviem ako ocitol som sa tam.. A pritom som celú cestu protestoval! Hra prebiehala následovne, na obrazovke, na ktorej výhlad nám clonila postaršia pani kabátom boli čísla od 1 po 80 a 3d loptička s prepracovanou textúrou skákala do jednoho z čísel a my sme mali uhádnúť že kam sa jej milostivej uráči. Šlahli sme do toho asi 90 korún (štyria) a vyhrali sme neuveriteľných 10, ktoré sa obratom premenili v nevýherný los. Bolo takmer osem hodín no rozhodli sme sa pre posledný prieskum čajovní. Ukotvili sme nakoniec úspešne v prvej menovanej (pre osvieženie pamäti Jaipur-e), kde mali dokonca miesto. Objednali sme si banánovú príchuť, nad ktorou sa každý rozplýval, ale len mne chutila ako hovno. Nikdy sa mi tak fajka neodporila ako dnes. Po troch-štyroch kolách som upustil od kolobehu hadice a vychutnával si aspom najpohodlnejšiejšiu fotelku v mojom živote. Balzam na chrbát a riť. Mňam. Po príchode domov som musel zahnať odpornú chuť balíkom cesnakových čipsov ktoré mi doznievajú v ústach doteraz. Doposiaľ sa nemôžem na seba a svoje vyrovnané vlasy vynadívať v zrkadle. Zajtra sľubujem že spravím ten disk. Sú tri hodiny následujúceho dňa a čakám kým mi niekto popraje dobrú noc......... Asi to teda budem museť prijať od Tomáša.

streda 26. decembra 2007

Deň piaty - Vinšujúca návšteva


Dnešok mal byť prvým dňom z celých prázdnin kedy som nemohol sedieť len tak doma na riti, popíjať čaj a jesť čo mi hrdlo ráči. Totižto sme šli na povianočnú návštevu ku krsnej, kde sme sa mali celá rodina stretnúť, čož znamenalo že budem sedieť len tak, popíjať čaj a jesť čo mi hrdlo ráči, lenže na dedine. Ani som sa radšej ráno nenajedol s očakávaním že to najhoršie eštelen príde. Ešte predtým sme sa zastavili v Tescu (za posledný týždeň to bola moja tretia návšteva tohto stánku hrôzy) a potom hor sa smer Chocholná-Velčice, kde bol premňa pripravený tak dlho očakávaný lístok na IRON MAIDEN do Prahy-MUHEHEHE. Zvitovanie neprebiehalo nijak špeciálne. Vídavame sa takmer každý týždeň, ale je iba sviatočným zvykom, že sa pri zdravení ujdú dychvyrážajúce poznámky na to, ako bratranci vyrástli, ako ja som schudol, ako brat postrácal vlasy a vôbec informácie ktoré by si nik nevišmol už rok dozadu. Keď sa dospeláci s nami mladými začali maznať, tak sme upustili od ich detinských priblbých hier, a šli sme majestátne zasadnúť za stôl k Človeče nezlobsa! Jeden by ani nepovedal koľko pretvárky, faloše, podvodu a bratovraždy sa skrýva v jednej krásnej, veselej hre pre deti. Keď si malé deťúrence zato sadnú, hneď druhá najčastejšia smrť po udusení prehĺtnutím malého panáčika je udusenie spoluhráčom. Či už je to vyhodením protihráčovej figurky alebo vás ten istý protihráč načapá ako ste sa posunuli o políčko-dve dopredu, bližšie k vytúženému domčeku. V našom konkrétnom prípade lietali iba figurky a kopa hanlivých slov po obývačke. Jedlo sa a veselilo po celú dobu, dobre nám bolo. Keď sme šli domov tak sestra zobrala psa a mala ho nasmerovať hore kopcom do auta, no ten si zmyslel iný smer, čož sestra nečakala ani v tých najerotickejších snoch a páác ju rovno na zem. Mimo toho padlo ešte zopár ku*iev, ale to už len z jej úst. Ešte pred príchodom domov ma čakalo stretnutie s jej veličenstvom Rejčl Abrmanovou, kedy ma pozvala do kultúrneho domu pár metrov od mojho domu na nejaké vianočné predstavenie kresťanského zboru. Doma som nemal čo robiť, tak prečo by som to odmietol. Nevedel som síce, čo od toho môžem čakať, predsudkov som v dosavádnom živote mal k tomu kopec, ale môžem to zhodnotiť ako dobrý nápad že som tam šiel.. keď už ma niak extra neoslovili možno reči o tom, ako vstup Slovenska do Šengenského pásma neznamená otvorenie hraníc do sveta, ale otvorenie hraníc k Božej láske a srdci, každopádne som mal z toho všetkoho vynikajúci pocit, lebo ajkeď sa to popísať racionálnymi rečmi nedá, bola celá miestnosť nasiaknutá nejakou podivnou láskyplnou ružovou farbou, ktorá nebola vnímateľná zrovna očami ale tým.. tým.. no.. tým.. proste tým slovom, čo tak nerád používam (pomôcky - "aorta, 2 predsiene a 2 komory, buchbuch-buchbuch"). Nepovedal by som to do seba, ale naplnilo ma dobrou energiou, ktorá sa mi zachovala ešte pokým toto píšem. Sladkú dobrú noc, andílci.

utorok 25. decembra 2007

Deň štvrtý - Ľudia, ľudia..



Dnes som vstal do krásneho povianočného rána. Zobudil som sa na moj vkus veľmi neskoro. Hradné hodiny práve odbíjali 10:18. Mama práve dokončovala každoročné údené mäso ktoré si na raňajky dávame k chlebu s maslom a chrenom. Žral som pahltne nemysliac nato žebych si mal dávať pozor aby som neskončil ako po včerajšej štedrej večere. Nenechal som sa sám pred sebou zahanbiť a prehnal som to opäť. Nie prvý a vôbec nie posledný raz. Zásadne od taniera neodchádzam dokedy neprejdem prvou fázou "prečo som si toľko nakladal" a druhou "prečo som si vôbec nakladal". Vstal som a opatrne tackajúc aby mi niečo z plného žalúdka nevykĺzlo som sa preniesol do obývačky, kde akurát končil Piaty element, za ktorým som uronil slzu a sadol si za počítač. Ešte včera som bol nadšený, že nasnežilo aspom trolinku. Dnes to premňa predstavovalo obrovskú kopu bieleho svinstva, lebo od pondelka prischla služba chuďákom z rodiny Juricovie. Museli sme isť s bratom odhŕňať. Brat odhŕňal, ja som zametal odušu až tak precítene, až som začul praskanie. Tak som si mohol vybrať. Buď budem skúšať čo tá metla ešte vydrží, alebo to poviem bratovi a ten mi zoženie inú metlu, alebo budem priblblo stáť a pozerať sa do zeme beztoho aby som pracoval. Ďalej to rozoberať nebudem, každý si domyslí.. Prišli sme domov a tu začína hlavná línia dnešného príbehu. Aby som to trochu rozobral.. Existuje jeden mnou neuveriteľne milovaný britcom (pre tupcov - je to skratka od "British sitcom") IT CROWD, v ktorom padá veľa ľudových múdrostí. Jedna z nich je vážne nadčasová a premyslená- "Ľudstvo je banda kreténov". Áno, prosím pekne je to tak. Neviem koho kedy napadlo vymyslieť ľudí, ale zakázal by som ich rovnako ako toho rozumbradu. Ničím sa im nezavďačíte, nikdy im nebudete dosť dobrí, nikdy nebudú šťastní s tým čo robíte.. a navyše koľko mäsa zjedia a uhlia vytopia.. Jednoducho paseka. Mamka mi nedávno povedala, že k Vianociam by si priala taký pekný šál z rovnakého materiálu ktorý sa nekrčí ako mám práve ja. Dobre teda, maminu ľúbim a čoby som preňu nespravil, bárs aj do New yorkera zašiel aby som jej kúpil teda taký šál. Samozrejme som nezobral presne rovnaký ako mám ja z jednoduchých dôvodov ale v podstate vzor bol rovnaký a možno o kúsok tmavší. Mal som veľa očakávaní z toho ako sa jej bude páčiť, aká bude s ním spokojná, aká bude na svojho syna pyšná. Včera celý deň nejedla a na večeru si dala pohárik-dva aperitívu a už pri večeri sa jej jazyk troška plietol a popritom sa skvele zabávala, usmievala, rehotala. Pri rozbalovaní darčekov pôsobila tiež šťastne. Natoľko šťastne až pritom do troch minút zaspala. Dnes však bolo po vianociach, tak sa tvárila ako vždy - zničene, utrápene dojmom "dajte mi všetci pokoj", ale najmä bola triezva. Čož sa odzrkadlilo natom, že zamnou došla a s pokojom angličana po čaji o piatej mi oznamovala držiac krásnunky šálik čo som jej kúpil "kubko? schovaj si niekde tento šál. Mne sa viacej ľúbi ten tvoj. Vymeníme si ho, dobre?".. Takže jednak nie že sa jej neľúbi to čo jej kúpim, jednak si zoberie môj obľúbený šál ale zavše mne ostane ten otrasný nový! Ale namietať som nemohol. Chcel som ešte vykúzliť smutnú tvár a s hlasom s ktorým som dúfal aby sa v nej pohlo svedomie som zo seba dostal "čooo? to vážne?.. nooo dooobre teda, veď ako chceš mami" sa mi dostalo za odmenu iba spokojný úsmev mamy ktorá mi len dodala "ano?.. to som rada" usmiala sa ešte väčšmi a víťazoslávne odišla. Skutočne štvať ma to začalo, až keď som si v dávnych spomienkach začal rozpamätávať, ako sa vlastne tvárili otec so sestrou keď si brali moje darčeky. V tomto poradí - tatko zobral svoj krígeľ, pozrel na nápis "pivo dělá krásny těla", zdvihol hlavu pýtajúc kto mu to dal. Všetky oči sa upriamili namňa, rovnako ako jeho. Spravil toten výdych nosom akokeď sa chcete nasilu smiať ale ústami vám to nejde a rýchlo to odložil preč. . Sestra.. tá si zobrala sviečku a vraví "to je nejaký omyl.. mamy.. to je pre teba".. do čoho sa pridám "nie.. to je pre teba".. načož sa mi ospravedlní a zároveň za darček poďakuje slovami "ja nie som žiadny sviečkový typ, pokial nevieš!".. tož to pardón, to som zabudol že ona inteligentný typ a hltá len encyklopédie, rubíkové kocky a šachovnice s umelou inteligenciou. Tákže toľko moje úspechy čo som zožal za posledné Vianoce.. nabudúce dostane každý po kľúčenke a bude pokoj. Disk stále nezapojený. Dovi

pondelok 24. decembra 2007

Deň tretí - Džingl bále, džingl bále, džingl ól d wej..


Neubehlo ani veľa dní odkedy som sa začal publikovať a ejhle.. kde sa vzali tu sa vzali.. Vianoce.. (Vlastne to nie je ani tak veľká náhoda, lebo keby nemám času ako hus klasu tak s tým ťažko začínam.. ) Ráno nezačínalo nijak sviatočne nezvyčajne.. Brat spal, sestra obskakovala v spodnom prádle okolo stromčeka a zdobila ho a mamka dokončovala masterštik celého dňa - kapustnicu. Ja som sa krivkajúc mátožným krokom blížil k záchodu no samozrejme som videl že sa tam svietilo. Totižto takto.. v normálnych rodinách to býva tak, že každý člen vstane, spraví potrebu a funguje. Unás to je tak, že každý člen vstane, príde k záchodu, začne pokojne klopať na záchodové dvierka odkial sa ozýva hrubým prefajčeným otcovským hlasom "už budéém!" (pre lepšie pochopenie a pre choré mozgy to znamená vo voľnej reči "už doseréém!".. lenže sa tak oplzlo po ránu nevyjadrujeme.. fekálnosti si totižto nechávame ako hlavnú tému až k obedu).. idete sa naraňajkovať s pocitom neuvoľnenia ktoré sa vovás nazbieralo počas celej noci.. doraňajkujete a skúsite šťastie druhý krát.. opäť neúspešne.. Nič iné vám neostáva a idete si napríklad poupratovať.. Musíte sa snažiť aby ste zabili čo najviac času pritom nemysliac nato, že vám črevá ztáča a trenky líže.. a potom.. ak máte šťastie, dačo pred obedom sa dostanete na vytúžený trón.. No a to znamená že som to nevidel v tom momente najpríjemnejšie pre mechúr.. Ten, chudák, už volal o pomoc hodnú chvílu predtým, no ja som sa ho snažil umlčať ignoráciou.. Blbá varianta.. Nevadí.. Zachránilo ma Čaro Vianoc, ktoré vyhnalo tatka von.. vlastne to ani tak nebolo čaro ako slušne rozbehnutá mamka v svojich nervových výkyvoch dopekajúc posledné koláče s túžbou rozniesť ich po celej rodine, k čomuž potrebovala tatka.. Ono vlastne ani nie tak tatka ako auto, ale chápeme sa.. Odišli a ja som nevedel čo budem robiť celý deň bez jedla.. chcel som videť zlaté mašuro.. Brat stále spal, nemal som sa s kým hrať, tak som šiel aspoň na počítač sa predstierať, že všetkých ľúbim svojou nekonečnou láskou a od rýdzo hrejivého srdiečka im prajem nech sa im darí ako nikdy v živote, ako to nikomu neprajem tak ako to prajem práve tomu čo to práve prajem..... apodobne.. Psychicky som to nezvládal. Moje telo je zvyknuté na veľké dávky a teraz bude chudáčik o hlade? Začali ma napadať zvrátené pohanské myšlienky o poškvrnení krásnej a najmä zdravej tradície celý deň nejesť a nato sa naládovať na stiahnutý žalúdok. Dlho sa mi tá myšlienka v hlave nespracovávala a už som zohrieval zemiakovú kašu s pečeným bravčovým. Pripadal som si drsne. V mojich očiach som bol jeden nestydatý rebel, ktorý nemá zábrany pred ničím.. najedol som sa ajkeď sa to nemá.. KTO JE VIAC??! há?!.. K tomu výrazu chlapáka mi ešte dopomáhali opovrhujúce pohlady sestry ktorá mi to nikdy neodpustí a ktorá ma zavše netrápi. Sadám opäť za počítač a na počesť Kristových narodenín sa prevtelujem do role nebojácneho, legendárneho a neinteligetného barbara zabíjajúc Satanových prisluhovačov z pekiel. Medzičasom (rozumej približne medzi zabíjaním nemŕtvej rohatej stvúry číslo 1587 až 1588 ) došli naši a mamka sa pustila strmhlav do vysmážania filé(filov). Bolo okolo piatej a o siedmej sme mali začať večerať. Napadlo ma, že by sa patrilo aby konečne brat vstal, tak som to zobral bez okolkov a keďže spal ešte na mojej posteli, nič som mu nedaroval. Lahol som si naňho šepkajúc mu do ucha furt "vstávaj, somár, večera, vstávaj, somár,večera" dokola až kým som sám naňom nezaspal a nezobudil ma ktosi nato, akí sme sladkí. Nepopieram, my ako pár sme veľmi sladkí, ale on ako jedinec smrdel od celodenného potmehútckeho poprdkávania pod perinu(podotýkam moju perinu) až-až. Tak som vstal a začal sa pomaly chystať na večeru. Rovnako ako zobudili aj brata že nech sa ide naštedroraňajkovať. Večera prebehla bez vážnych komplikácií až na incident kedy som zabudol že mám rozopaté gace pre lepšie plnenie žalúdku a vstal som do špajze pre džús a cestou späť mi padli gace na členky, čož vyvolalo hurónsky a nezadržateľný smiech od pristolesediacich prostoduchých sedliakov. Pod stromčekom som si našiel nejakú kozmetiku, nejaké oblečenie ale zavše 500GB disk, na ktorý som sa tešil a ktorý mi prezatial nejde rozbehať. Zajtra sa do toho pustím a o všetkom budem informovať. Zbohom o rok Santa Mráz a Dedo Klaus.

nedeľa 23. decembra 2007

Deň druhý - Drbem takú zimu..


Prečo, keď je leto, tak ho nenávidím a neviem sa vytešiť z toho, že čochvíľa príde zima? Prečo ma tak láka pocit, že keď konečne príde december pozriem von oknom do chladného Trenčína a budem mať chuť vyskočiť s vynikajúcim nápadom: rýchlo si nasadiť čiapku, zababušiť sa do pohodlnej bundy, navliecť rukavice, zimné topánky s pretepleným vnútrom a isť sa poprechádzať?.. Prečo som taký chuj?!.. Dnešok nezačína najružovejšie.. budík namňa vrieskal o pol ôsmej a ja som hneď vedel, že musím vstať do Tesca na poslednú chvíľu pokupovať darčeky. V prvom rade som to chcel stihnúť skorej než mal brat zajednaný príchod "dačo okolo desiatej, minúta sem-minúta tam". Spať som šiel dačo po pol druhej (s Tomášom sme mali búrlivú debatu o prevádzke tohto blogu.. vlastne.. ani nie tak búrlivú ako skôr som sedel so stiahnutým chvostom medzi nohami a s ustráchanými očami čakal, čo namňa vypľuje tou svojou počítačovou rečou, ktorej často nerozumiem ani za mák.. nakoniec to dopadlo dobre.. vysvetloval (ako) pre blbca) . Rýchlo som sa zrychtoval a vyrazil z domu o 8:10.. Samozrejme každú hodinu chodieva autobus o X:15.. s jedinou výnimkou.. a tou je 8:30.. takže som tam čakal ako malé dievčatko so zápalkami z Hendersenovej rozprávky.. Čakal som, že keď si dám moje obľúbené tričko s krátkym rukávom a ešte obľúbenejší šálik, tak že ma zahrejú opätovanou láskou.. hovno..
Do Tesca som došiel o 8:40.. Samotné Tesco som mal na pláne až ako eso v rukáve, pokial by nevyšli obchodíky v BIGboxe (Dráčik, Deichman, Jisk).. samozrejme karma sa nezaprie a otváracie hodiny boli až od 9:00.. Neostávalo mi nič iné ako ostať v pohybe aby som trením nôh o seba zahrial aspom prdel (a okololežiacich kámošov). Pozoroval som cez výkladné sklá túžobne dovnútra, no naskytoval sa mi pohľad iba predavačov, ktorí vo vyhriatom obchodíku pobehovali v hrubej trigovici a bunde ukazujúc mi na hodiny, že si mám ešte počkať.. Porozumene som prikýol, no v hlave sa mi popritom premietal obraz ako vyčačkaným predávačom topím členky vo vriacom oleji. Zima tam bola neskutočná a odprísahal by som, že som videl padať aj zo tri-štyri vločky. Jediné čo sa mi celkom zapáčilo bola zberateľská figurka Boromira z Pána Prsteňov (iné postavičky tam neboli, čož je veliká škoda.. veď kto by si aj chcel kúpiť postavu, ktorej hrdinská úloha skončila(skonala) ešte v roku 2001?). Dobre teda.. idem skúsiť Tesco.. Prechodom cez cestu som zašiel rovno k autobusovej zástavke, kde som chcel pozreť odchody Tescobusu na stanicu, aby som šiel bráškovi naproti.. Posledný krát som sa chcel uistiť kedy mu dorazí vlak, tak som zobral telefón, začal vytáčať jeho číslo a v tom mi volala mama, že brat to včera prehnal s oslavou jeho narodenín a že doma dospáva, takže sa len tak skoro nevráti.. Achjaj.. celé vstávanie vyšlo nadarmo.. Tak som sa pobral do toho Tesca.. prekvapilo ma príjemné teplo čo tam bolo. Najprv som zablúdil ku knížkam.. hľadal som bratovi niečo o drakoch.. Žiadne seriózne fantasy som nenašiel.. Našiel som iba "Ako si vychovať vlastného draka" a "Učíme sa dračštinu".. samozrejme krásne detské ilustrácie tam boli pre ktoré som dostal tik do oka.. Ale čo.. Bude sranda.. Zoberiem to.. Prejšiel som na koniec oddelenia s knihami a zastavila ma nejaká vyššia moc.. Náhle ma premohla istá zvedavosť a tak som si kúsok chcel prečítať.. Otvoril som knižku približne v tretine a na jednej celej stránke bol veľmi detsky a ceruzkou nakreslený troll s kúskom surového mäsa v ruke.. Začal som čítať "Toto je jeden druh veľmi zvláštneho trolla. Obyčajne bývajú trollovia veľkí, ale tento bol až zázračne malinký. Síce aj to je zaujímavé, ale jeho hlavná zvláštnosť spočívala v jeho veľmi dlhom mene. Volal sa Štikút Šublin Strašidelný III. -" PRÁSK.. okamžite som zavrel knihu a utekal som najkratšou cestou k detskej rubrike aby som to vrátil. So smútkom som chodil sem a tam pozerajúc čo by sa komu hodilo.. nedokázal ma pobaviť ani pohľad na dieťa špárajúce si v nose a následne spokojne žujúce obsah dýchacích ciest..chcel som isť čím skorej domov. Tatkovi som tento rok nechcel kupovať dútnik.. z fajčenia má už dosť problémov s dýchanim teraz, tak nechcel som ho mať na svedomí.. Nuž ale zistil som, že piť začal o dva roky neskôr než fajčiť, tak som mu kúpil krígeľ. Na sestru ma napadlo, že jej teda kúpim unás v triede tak obmielanú knihu "Mars a Venuša v posteli".. keď ten sex asi ťažko môže mať, tak nech si oňom aspom prečíta.. Čiže som sa zasa vracal ku knihám.. Na moje nepotešenie som zistil že práve túto knihu nemajú a majú iba spomínané planéty "na rande" a "na pracovisku".. tú mi ešte nik neobmielal, tak som radšej nezobral nič.. Zato ma napadlo, že ako všímavý brat si uvedomujem že vždy keď príde z práce domov, jej smrďá nohy jak keňanskému cezpoľnému bežcovi, tak som jej teda kúpil aspoň vonnú sviecu(podstatne lacnejšiu než kdejakú knihu, čiže som sa ešte šťastím zalizoval).. Ostával mi užlen brat.. naozaj som nemal náladu, tak som zobral ešte toho podradného a zradného Boromira a utekal som kade ľahšie.. došiel som na zástavku o 10:25.. a.. nie je ťažké uhádnuť kedy šiel najbližší autobus.. áno presne tak ! 11:05 ! .. nikdy som si nepomyslel že sa to dá, ale z tej zimy mi bolo seriózne do plaču.. Doma ma našťastie čakalo umývadlo kde som si vrelou vodou dopriaval pocit extázy a vôbec rozprúdenie krvi v prštekoch.. jááj.. Nenávidím zimu.. už nech je leto.

sobota 22. decembra 2007

Deň prvý - Zrod

Dnes mi kamarátka Mirka (ktorej momentálne gratulujem ako k prvej spomenutej v celej historií mojho denníčka..) veľmi násilnicky vtĺkla chrobáka do hlavy (podľa veľkosti mojej zaujatosti to bol asi Roháč Obyčajný) tým, že si vytvorila vlastný blog, v ktorom ešte nevie presne čo bude uverejňovať (no.. vlastne prvé nápady aj má, ale pochybujem že to ostane pri prvopočiatkových príspevkoch "zaujímavosti o čokoláde", "zaujímavosti o snowboardingu" a ankete na tému "čo pre teba znamená láska" ) no tak som si povedal, že nemôžem zaostávať za ženou, tak že si spravím aj ja.. a just lepší!.. budem si písať DENNÍK.. tramtararááá.. práve ste spatrili originalitu v jej najpriezračnejšiej podobe!.. pochybujem že to niekoho mohlo predomnou napadnúť, takže sa budem tešiť úspechu tejto prevratnosti, ktorá postaví na hlavu celý svet blogov a internetu vôbec.. ale nie.. žarty bokom (xixi).. nejde mi o žiadnu parádu.. chcem si písať pre seba, aby som si túto stránku v starobe nájsť a čítať si s miernym chichotom škrabkajúc si po spotenom pupku pomýšľajúc nato, že svet bol niekedy krásny a nie ako teraz s dvoma deťmi s inteligenčnými nedostatkami nakrku a síce krásnou ale ťapnutou ženou po boku..... tak si pre dnes dám heslo ktoré mi dodá optimizmu a pre ktoré ako starec si budem prikladať rozpálený hrniec k čelu ako znak zúfalosti, že prečo som tak debilne mrhal časom - "tož vitaj krásny svet včerajška !!"