Je to v riti, leto sa skončilo. Teda, pre vás, ktorý žijete iba mojím blogom ešte ani nezačalo, ale v reálnom svete bez bezduchých a po dlhú dobu aj bezcieľných refrešoch na mojej stránke, naozaj končí obdobie, kedy si každý školák povzdychne nad bezstarostným životom, ktorý ho sprevádzal do týchto chvíľ počas posledných dvoch mesiacov. Moje júnové prognózy tohto leta boli katastroficky nudné. Chcel som si behnúť na festival, z ktorého chcem spraviť milú tradíciu, Topfest a potom som to videl na neprestajnú nudu za počítačom, pri ktorom by mi mal robiť spoločnosť deprimujúci doktor Haus smejúci sa z detí s rakovinou a ešte novoobjavený seriál Dexter o masovom vrahovi, ktorý nechápe ľudí s citmi. Vyhliadky to boli skvelé, počítal som že do augusta si snáď začnem hrať aj žiletkou po predlaktí ako slákom na husle. Našťastie nikto nie je neomylný a v tomto ja nesklamem nikdy. Ja omylný som vždy, všade a vo všetkom čo si myslím. Čo si naplánujem sa maximálne doprasí a znesie zo seba všetko na čo som sa tešil, preto najideálnejšie zaručene zmýšlať vo vzájomných protikladoch.. Napríklad som sa príšerne netešil na Topfest -cielene- a pritom dopadol excelentne. Teda, nutno dodať že po prvej noci som sa ráno zobudil s extrémnými bolestiami nôh, ale to som rozdýchal, čakali ma dôležité koncerty a to čo som považoval po prvej noci za bolesť nôh bolo len miniatúrnym, ba až humorným, zlomkom toho, aká následovala na druhé ráno, kedy mi dvaja pomáhali vstávať vôbec zo stanu. Ďalšie dni sa nedali, veru, tiež nazvať prechádzkou ružovým sadom. Ono, vlastne, by som bol rád za hociakú prechádzku po vlastných. Vrátil by som sa ešte k Topfestu kde som so svojou -napohľad 20 ročnou, mysľou 8 ročnou, no papierovo, bohužiaľ, opäť 20 ročnou- sesterničkou vymyslel jednu skutočne dobrú vec, ktorá ma bavila. Chodili sme po všetkých ľuďoch a vyberali sme si typy vlastniace atribúty našich sexuálnych úchyliek. Ona zaťažená na smiešnofarebných punkáčov ja, povznášajúco, mám neuveriteľnú slabosť na červenovlasé dievčatá(prípadne ryšavé, mne je to fuk, ja nerobím rozdiely v krásnych ženách). Tak, a chodili sme spolu bok po boku vedľa seba pomedzi tisíckami pračudesnými tvormi, festivalovej odnože a hľadali medzi nimi tie svoje typy, ktoré sme si vždy odstavili a povedali im, ako IM fandíme, ako sú to práve ONI(Y), ktorí(é) majú najkrajšie vlasy z celého festivalu, ako sa nám veľmi páčia a podobne. Každého bez rozdielu to veľmi potešilo a o to viac nás, pretože anilen netušili... Veľmi dôležité v tomto bolo naše držanie okolo pása. Nebolo by to len tým, že sesternica samostatne chodila veľmi komicky a trebalo ju udržiavať v priamočiarom pohybe direktom za objektami našich túžob. Hlavným zámerom bolo to, aby si nás ľudia predstavovali ako pár. Predsalen, vždy keď sme došli za punkáčom, či kiehoboha anarchistom, ktorému sa naša milá (nie gilotína) odhodlala vyrozprávať, tak po dožadovanom komplimente vždy obdržala nejakú otázku na telo.. alebo rovno na sex. Naopak keď ja som došiel za svojou, v ten moment vyvolenou, zmyseľnou, ohnivou a vášnivou červenkou, tak vo veľa prípadoch mala po svojom boku priateľa, ktorého som hneď pohľadom naviedol na môj prívesok a dožičil mu pokoja, aby sa nebál nekalých úmyslov, veď predsa na tie, tu mám sesternicu.. Ehm.. Nejak tak. Prihodila sa raz aj drobná chybička, kedy po typickom mojom pochválení ma schladila odpoveď "Ďakujem ti veľmi pekne, ale už si mi to raz hovoril.." I prihodila sa raz aj väčšia chybička, kedy po typickom mojom pochválení ma schladila odpoveď "Ďakujem ti veľmi pekne, ale už si to dvakrát spomínal mojej kamarátke" prstom ukazujúc na dievča, ktoré namňa so súcitným pohľadom sálajúcim "hehe, trapas, všakže?" na polmetrovú vzdialenosť mávala. Mne síce nepripadalo moc známe, ale evidentne mali viac dôkazov na moju vinu, akoby som ja mal na obhajobu. Ďalšie znamenité zamrznutie nudy v horúcich sparnách zaobstaral pán Mitana, ktorý Mitanovi juniorovi naložil niečo okolo 50 stehien. Mala to byť grilovacia megaakcia nevídaných rozmerov, ale z pôvodne plánovaných 10tich sme ostali 5ti (z toho dve ženy, ktoré.. no čo si budeme klamať - nič nezjedli), čiže nevídané rozmery nabrali iba naše brušká rátajúce od 15 do 18 stehien na objem za každého. Následoval týždeň - zabiják. Od pondelka do stredy som trávil svoje dni vo Velčiciach s bratrancami v dome, čo nám ostal po dedkovi - Chudák, keby ten len vedel. Vlastne pre tentokrát sme sa tam správali ukážkovo, slušne a vzorovo. Inak povedané, áno, boli tam aj ich rodičia. Čiže nie je sa s čím chváliť. Za zmienku stojí iba jedna vec, kedy premňa v stredu na večer došli rodičia už moji, ktorých diabolský plán "Ty všetkých zamestnáš, ja berem Kuba a hajde domov" sme očakávali a pripravovali sme im vopred revánž. Začali sme grilovať natoľko neskoro aby sme okamžite po ich príchode oslabili tatkovu obranyschopnosť čerstvou arómou a nechali sme ho zviesť bujným kuracím poprsím. Nadšený zrovna nebol, prežíval vnútorný boj otca a zvieraťa bez večere. Vyhralo však to, v čo som dúfal - nesklamal ma. Mamka s prísnou dietou v lete sekla, tak si aj ona dopriala šťavnatých klobások a iných všakovakých mastností.. Chudnúť musí byť výzva, preto k tomu všetko prispôsobuje, najmä svoje telo. Paradoxne som ako jediný obišiel ja zle. Pre všetkú dokonalosť situácie bolo potrebné kúpiť čo najčerstvejší chleba. Ako zázrakom sme sa, ako susedia pekára, dostali k podpultovému čerstvému ba až horúcemu chlebu. Tento satanov výrobok z horúcich pecí pekelných, cudne nesúci farbu odtieňu najtmavšieho rohu Belzebuba sa stal premňa prekliatím. Väčšina chlapov sa to bojí povedať, ale ja to pred svetom jednoducho neukryjem. Mám strach.. Mám strach z chlebov. Áno, áno.. poviete si " Ale kubo! Veď je to fajn zajedací výrobok, ktorý sa dobre krája, ešte lepšie mrví a skvelo padá na zem natretou časťou! " a s tým by som s vami donedávna musel aj súhlasiť, lebo pod týmto pozná chleba drvivá väčšina ľudí s vlastným chrupom. Aj ja sám, som všetky krásy žutia na tejto zemi podmaňoval chlebu. Ale následujúca príhoda - ku ktorej sa snáď raz aj dostanem - ma poznačila. Naučil som sa, že aj pod chrumkavým a lahodným obalom sa môže skrývať (nie však na pohľad) prehnilé jadro plné nevídaného zla odhodlané prekvapiť vás, keď to najmenej očakávate. Umňa chleba skrátka a jasne skončil. Po jednom z prvých súst dozlatista upečeného mäsa som sa ničnetušiac snažil s dobrým úmyslom odkusnúť si z chleba, no ten zákerácky zakontroval svojou vatovou mäkkosťou, vysiakol mi plombu zo zubu, ktorú som, aby toho nebolo málo, reflexne prehĺtol. Bola to všestranne kráľovská situácia. Ja som kraľovražedne trpel, ostatní sa kráľovsky zabávali s plnými ústami tučného mäsa a fúzami plného piva akoby boli pri večeri s grotesktným klaunom pri okrúhlom stole. Po tom, čo sa snobom uráčilo výsostne prežrať svoje bachory, sme sa pobrali domov. Naši s obrovským potešením na perách mávali a ďakovali za bohovskú večeru, zatiaľčo ja som prehral svoju bitku s kusom jedla a ponížene som sa držal za boľačku, neschopný anilen odzdraviť. Bolesť to bola príšerná a neprestávajúca, keď som mal otvorené ústa náchylný a citlivý obnažený nerv mi skučavo vysielal bolestné impulzy do mozgu, kým keď boli zavreté sa mi o to nejakou divnou anatomickou vadou obtierali líca zvnútra, z čohož som tiež neskákal zrovna meterdvadsať. Ibuprofeny sa stali mojimi lentilkami. Na druhý deň, keď som mal ísť k zubárke sa s ňou mamka pohádala, kvôli tomu, že som tam dva roky už nebol, tak že nemôže čakať, že ma s určitosťou zoberie.. Mamka jej zato slušne poďakovala a neslušne zložila. Jedným dychom mi aj povedala, že si môžem hľadať nového zubára. Skvelé, hlavné že mamkina dôstojnosť neutrpela, to by eštelen bola katastrofa, moju neutíchajúcu a neustupujúcu bolesť netreba brať v tomto vážne, veď som asi predsalen konal v afekte. Takže som musel prečkať ďalší deň a ísť skúsiť nejakého nového v piatok. Hneď som si ho zamiloval, bol to totiž arab - rozkošná a vtipná postavička so značnými potiažami so slovenčinou. Niečo málo sa mi tam s tým pohral a ja dal mi na výber ďalší termín 8mého alebo 13tého. Jakožto som ešte pod stromček dostal lístky na IRON MAIDEN, ktorý mal byť odohraný práve ôsmeho, voľba bola jasná. Len čo som došiel domov som sa okamžite začal baliť. Čakal ma totiž ŽÁKOVIC OPEN. Ďalší festival, ďalšie skvelé zážitky. Celý som ho strávil s najlepšími kamarátkami - Mirkou, Soňou, Maťkou a Natáliou (s prvými dvoma menovanými 99% času, rovnako ako v prvý deň Topfestu, a ostatné, bohužiaľ, plnili viacmenej len úlohu susediek - čož som spravil velikú chybu, ale to nič nemenilo natom, že som sa s Mirkou a Soňou zabavil znamenite). Kombinácia menín a festivalu mi preložila kompletne všetky ďakovania k blahoželaniam niečo až o pár dní neskôr v rámci záchovy dobrého mena. Čosi kamsi sa mi na druhý deň priplietli pod nohy čudá inak zvané Lyda so Stankou, ale, žiaľ, len na malú chvíľku, no zato im musím poďakovať k zapožičaným trakom, ktoré mi plnili úlohu odpadnutých gombíkov na nohaviciach, sprevádzajúce ma mnohými nezávideniahodnými situáciami. Konečne sa dostavil aj Tomáš, ktorý mi predstavoval vytrhnutie zo spárov obklopujúcej ma všadeprítomnej ženskosti, kedy v najhorších príznakoch som bol len krôčik od použitia verejných WC budiek miesto na nič iné určenej lúky hneď vedľa. Na druhý deň večer som musel ísť už domov vyspať sa, lebo totižto hneď v nedeľu ma čakal výlet do bratislavi za milovaným bratom a jeho Lenkou. Boli to tri dni high society full service života, kedy som nikdy prepychovejšie nežil. Nič uverejniteľného sa tam nestalo, len samé skúsenosti s ľudmi z najvyšších vrstiev a to by vás nudilo a obligádne by ste žiarlili a šepkali si medzi sebou.. A to vám nie je treba! Domov som došiel s tým, že sa pár krát vyspím a idem na BEE FREEčko, lenže ma po príjazde domov späť k nepokrokovým liekom, ktoré berú iba ľudia, akými som sa naučil v Bratislave opovrhovať, samozrejme zradili, bolesti zubu sa začali opäť prejavovať a ja som bol nútený ísť k ZUBÁROVI, a ja som začínal tušiť či ten hlúpy zub nezačína proti mne nejak zbrojiť, lebo vždy keď sa niekam chystám, skočí mi do toho svojím poukázaním nato, že naňho celý život nemyslím, tak si domňa môže vyskakovať kedy sa mi to najviac nehodí, potvora. U zubára mi bola povedaná zdrcujúca novina, po ktorej som nevedel ešte dlho nabrať koordináciu priameho pohybu a blbá zhoda náhôd všetkých okolností bola porovnateľná s defektom parného válca. Niečo sa tam komplikovalo a ja som bezodkladne musel za každú cenu prísť na už raz spomínaného 8mého augusta, jediný zubárov voľný termín široko-ďaleko a zároveň môj jediný deň ktorý som sa snažil aby ostal nedotknutý. To, načo som sa tešil najviac už vyše pol roka, mi zhatil hlúpy ZUBÁR.. Musel som sa ísť odreagovať aspoň na to BEE FREEčko. Zloženie, premňa prázdninovo pravidelné (moji miláčikovia Mirka a Soňa) doplnili spolužiaci Peťko s Malou Gabou. Najväčšia výhoda a vlastne hlavný ťahúň toho festivalu premňa predstavoval voľný vstup. Ostatné bolo už len techno, ktoré ma utvrdilo v tom, že zabaviť sa naňom neviem. Musel som si dávať pozor najmä, lebo každému, kto tam bol, sa z hlavy nebezpečne rozsýpali hrudy zaschnutého gélu a do toho všetky tie detské rukavičky jakby mínus dvadsať bolo, dudle a iné hlúpe svetelné tyčinky.... Bolo to zadarmo a ľudia sa jednoducho mali právo správať akoby nedávno mamám z delohy vyliezli.. Následujúci týždeň sa niesol v obavách z vysvetlenia bratrancom, že s nimi na ten koncert nepôjdem. Takticky som to presunul na štvrtok podvečer, kedy mi ostávalo ich len ubezpečiť, že sa s tým už nedá bohužiaľ nič robiť. Lístok som stihol na poslednú chvíľu aj predať. O pol dvanástej v noci som sa mal vybrať pod barák, kde sme si miesto predávky určili s chalanom, ktorého som v živote nevidel. Čakal som všeličo, ale určite nie to, že on je len spojka a že za hlavným kupcom eštelen ideme. O to viac ma to desilo.. Najmä preto, že to bolo asi 10 minút cesty a ja som bol obutý vo svojich milovaných papučiach z ovčieho rúna. Všetko prebehlo v poriadku, peniaze som dostal skutočné, monokel nemám, takže nad moje očakávania super. Osudný moment prišiel až keď sa ma pýtali, prečo vlastne na ten koncert nejdem. Výhovorka "prišiel mi do toho zubár" medzi dvoma zarytými, tvrdými, dlhovlasými metalistami nezožala úspech, zato ja som zožal potlesk.. Ten taký ako keď sa človek nevládze už smiať.
V osudný piatok som sa vybral do toho žalára dobrých správ, aby mi teda tak nutne spravili toľko zubárskych zásahov, koľko by bolo treba nato, aby odčinili truchlenie nad mojou stratou. Lahol som si do kresla osudu, otvoril som ústa, prešmirgloval mi onen zub s dajakou ihlou, strčil mi tam kus vaty a povedal "Hotovo. Dal som ti tam vložku, teraz by sa ti mohlo lepšie jesť". Pozerám sa naňho bez slova. On nehybne tiež pozerá namňa, akoby čakal, že chcem niečo povedať.. nebodaj poďakovanie. Stále naňho pozerám. A nechce sa mi prestať, až mi tá chvíľa príde pridlhá a pýtam sa ho ".. a to je všetko?".. "Áno".. "Tak v tom prípade....... ďakujem!".. Zubára to potešilo preveľmi, bol naňom badať ten typický, leč úprimný, chlácholivý úsmev z dobre vykonanej roboty z ktorej má aj sám pacient radosť. Mlčky som odišiel z ordinácie. Čakajúca mamka pripravená platiť akúkoľvek sumu za túto tohodňovú drastickú a kontroverznú metódu namne vykonanú sa potešila keď sa dozvedela, že to bolo zadarmo (zmárnený životný sen mladého chlapca bol zahrnutý tiež v cene), ale keď sa však dozvedela, že si vraj nesprávnou metódou umývam zuby, tak ju to rozčertilo nevídane. Kým som bol na životnej operácií, tak ona, sediaca v čakárni si prelistovala celý cenník, čímž mala nadomnou navrch. Okamžite ako zubár zašiel, mi ho doniesla a ukázala kolonku "Sprievodca správnou dentálnou hygienou" a zavelila "toto, si milý môj nabudúce zaplatíš" pri cenovke stálo číslo 480. Okamžite po príchode domov som to do 20tich sekúnd našiel na internete, no ona mi to len zavrela so slovami "len pekne zaplatíš zato, že si zle umývaš zuby". Áno.. peniaze som predsa mal z predaja lístku, takže som si kludne mohol dovoliť dať takmer 500 korún (15,09€) za to, že mi človek, ktorý by mal zo svojej slovenskej verzie otčenáša "Aláhu daj vlahu" pekný jazykolam, bude rozprávať o tom, že kefka sa má držať v ruke a podobne. Ale mamka je človek rozumný, nedávno dokonca spromovala, takže to slúžilo iba ako výhražka, ale zato účinná.
O necelý týždeň nato sa mala konať megarozlúčková chata so spolužiakom Riškom, ktorý odchádza do Ameriky. Aký je to človek skvelý, vtipný a ako mi bude chýbať, stačí keď vie iba on, lebo tuná by to zabilo hlavnú myšlienku môjho narcizmu. Čestoval to on sám od začiatku prázdnin, že to bude doposiaľ najväčšia akcia všetkých čias. Patrične sa všetci tešili. Pozvanie som očakával, ale stejnak ma to veľmi poctilo keď som sa dopočul, že som slávnostne pozvaný na jeho chatu dňa 12tého augusta. Konečne sa uvidím s tými všetkými ľuďmi s ktorými som tak dlho nebol a parádne sa zabavíme!... To by som však nemohol už, ako som skorej spomenul ísť 13tého ráno na pol desiatu.. k ZUBÁROVI !.. A dosť! To bol už vrchol!.. Teda, ani nie žeby som sa dokázal povzniesť nad matkinu autoritu a pevnou rukou zaveliť.. ale.. vrchol to bol tak či onak! Ja som bol len schopný zavolať Riškovi späť a zastať si zubára, že ma pozval k sebe skôr ako on. Hrôza, ešteže sme si našli na seba dodatočne čas, kedy sme sa súkromne rozlúčili. Slzy zrovna neboli, iba jak tie bosorkine v pohári na stopke, ale vďaka aspoň zato. Posledná akcia tohto leta, formálne nazvaná aj ako rozlúčková chata s letom, konaná na Zelenej vode u Soni bola tiež skvelým zážitkom, ajkeď som tam došiel ako posledný s vyše hodinovým meškaním.. Dôvod? ZUBÁR predsa, prečo asi.
Toto leto, ako vraví Inékafé, bolo niečim iné. Moje letá nemali tendenciu sa rok od roka zlepšovať, to posledné bolo jedno z najnudnejších vôbec, ale zato tohtoročné bolo bezpochyby najsilnejšie aké kedy mohlo byť. Značne bolo pociťovať, že z dieťaťa som sa stal slobodným človekom začínajúci si užívať svoj život plným hrdlom. Prežívam najlepšie roky života, nesmie to nikdy skončiť. Najlepšie zážitky mám práve s mojimi dvoma spomínanými maznáčikmi Mirkou a Soňou, na ktoré som veľmi háklivý takže s nimi bude museť každý zaobchádzať ako v bavlnke, ďalej musím poďakovať za letné rána mojej nedávno objavenej fiktívnej mladšej sestre Maťke, ktorú som si zobral do parády a zaúčal som ju do tajov filmov.. ďalej mi je veľmi ľúto toho, že s Tomáškom sme nemali toľko príležitostí, ako sme si na konci školy predstavovali, ale on vie že ho ľúbim a v škole si toho užijeme až-až, no a v neposlednej rade je tu so svojimi najšialenejšími nápadmi Lyda, s ktorou sme skončili v Novomestskej fontáne hlavou zaborený a navždy zvečnený mobilom dieťaťa, ktorý so svojou mamou mali z nás veľkolepú šou. Obohliadnúc od rodiny ako brat a bratranci, ktorí mi spríjemňovali nielen toto leto ale celý život, sa musím pozastaviť ešte pri Monike z Komárna ktorá sa neuveriteľnou náhodou dostala do môjho kontakt listu a bol to jeden skvelý krok, po ktorom som miesto spánku býval na icq a chodieval spávať keď iní vstávali. Také pekné leto to bolo. Vitaj tretí ročník!
