Zväčša neškodná..

Nedávno ma napadla set sakramentsky šialená vec. Stroj času. Čo to je, poviete si, taký stroj času.. Nie som prvý, koho taká vec napadla. Kdeže. Stroje času sú jednou skvelou fantasticky pošetilou utilitou celosvetového registru fantázie a vôbec. Niekoľko stokrát obmielaná nadbožská vec, nosiaca v sebe čaro nikdy sa otravne nezunujúcej myšlienky v toľkej spleti sci-fi noviel, filmov a príbehov ako takých. Lenže mňa, ako človeka výsostne zvedavého, by celkom zamrzelo predstaviť si žiť pokojný život s tým, že by som sa nedozvedel či práve táto mašinka bude v neskoršom období naozaj fungovať a ovplyvňovať chod hlavných a zásadných dejín a možných rozdielov v nepatrných zmenách. Od vyslania človeka k Hitlerovému rodisku (kde by ešte tomuto malému, skotačivému fiškusovi podstrčil pod posteľ 5 goldenmariek s útržkom papiera nesúcim nápis "Od tvojej veselej zubnej víly Šesťcípky-Dávidovky", ktoré by mali za následok totálny rozpad násilia, rasovej nenávisti a naopak by dopomohli.. ja neviem.. napríklad k rozvoju kultúry kabaretného humoru ohľadne povojnového usporiadania sveta po roku 1919 s pevným základom na intelektuálskej vsuvke "Vedeli ste že anagram od slovného spojenia PARÍŽSKA KONFRERENCIA je aj INFEKČNÉ PRSIA Z ORKA ?" s ktorou by prišiel práve onen komik, Hitler, a zožal by nevídanú slávu) až po násilné vniknutie do štúdia Argentínskej televízie s úmysľom rázne zakázať pilotný diel historicky prvej telenovely so zdrcujúcim následkom pre budúcnosť, kedy ženy hystericky rumázgajú pri simulovaní facky od manžela, ktoré sa poctivo naučili pri sledovaní futbalových prenosov ich favoritov na nimi obľúbovanom kanály ŠPORT1. Takto by sa dalo pokračovať ešte mnoho chvíľ. Každopádne ja som tu od toho aby som slávnostne vyhlásil vedecky doposiaľ nezahájenú predstavu o možnosti cestovania časom. Povedzme, že si práve pred Vami všetkými, ktorí ste mi týmto svedkom, dávam za svoju ľudsky zvedavú povinnosť, ktorú si v záujme vedy a upokojenia Vás všetkých absurdistov beriem na vlastné plecia zodpovednosti. A že čo to je..? Presne na deň mojich 19tych narodenín, zatiaľčo budem bujaro oslavovať, pricestuje moja budúca prezencia časom do svojej bývalej izby a hneď po tom, čo truchlivo zaspomína na slastné detstvo, položí na stôl za hrsť červených prepisovačiek a cestou k ceste späť do predu v čase rozbije ešte zopár tanierov v kuchyni. A že čo tým dosiahnem..? Je to jednoduché a logické.. Predpokladáme, že minimálne uverejnením tohto článku do môjho i vášho povedomia dopomáham k čo najspoľahlivejšiemu spoločnému spôsobu ako si spomenieme v budúcnosti na moje sväté poslanie. Tým pádom - v deň oslavy mojich 19tych narodenín, hneď po tom ako dojdem domov by ma na stole, hneď pri stolnej lampe, malo čakať za hrsť červených prepisovačiek. Spolu s tým faktom by som rovno mohol zvolať "Heuréka!", lebo by som prišiel na významný objav, že najneskôr do konca môjho života bude objavený tak jednoducho ovládajúci sa osobný stroj času, ktorý eliminuje všetky časopriestorové trhliny, prešmyčky a iné kincloviny a zbaví nás medzičasových paradoxov do ktorých nekonečne sa opakujúcich periód opakovaní (to spojenie snáď hovorí samo za seba) by sme sa mohli nepekne zamotať. Je to myslím dostatočne povznášajúca predstava pre nás, sci-fi uslintaných úchylov. Ale mám ešte dve veci na srdci. Prvá. Nemyslite si nikto z Vás, neskorších generácií dávno rodiacich sa po mojom skončení životnej púte bez narazenia na stroj času, že si zomňa budete uťahovať a posielať na moju 19tku červené prepisovačky len tak z prostej prče, iba a len ja viem koľko je to za hrsť!! A druhá - Celé všetko toto zamýšľanie sa sa dá zlikvidovať prostým mávnutím ruky a oveľa jednoduchšou ideou, že svet je už od pradávna ovládaný strojom času z budúcnosti, čo by nám mohlo momentálne priniesť najoptimistickejšiu predstavu vôbec a vlastne aj úsmev na tvári, s tichým dodatkom - keby náhodou má byť niečo na svete lepšie, dávno to tak už je! Radujme sa, veselme sa! (Mimochodom.. na ilustračnom obrázku vidíme hodiny s ručičkami točiacimi sa sa v proti smere hodinových ručičiek. Nemýliť si to s úplne obyčajnými hodinkami.. stratilo by to kúzlo)

Najmä vďaka unikátnym vydavateľským aj organizátorským aktivitám

Skončilo to fiaskom.. V piatok, po dobre odvedenom školskom týždni a ešte lepšíom mnou pripravenom obede (pozostávajúcom z.. vlastne nebudem vás napínať, jednoducho som ho iba prihrial na panvici, ale som pyšný, lebo tak dobre ako sa mi to podarilo dnes nepripáliť, tak to bolo priam nad moje sily!.. tiež jeden z mála krát, kedy z toho nevznikla v poradí ďalšia historka počnúc už magickou vetou "zase mi horelo na dreze..") som mal na pláne relaxovať s Maťkou a Natálkou v čajovni pri krásne nadýchaných obláčikoch ovocného tabáku. Plán mi znel v hlave dosť jasne - stretko je v autobuse o 17.50, kde si dáme po jednom polovičnom a chvíľu posedíme v kreslách pre invalidov a iné tehotné ženy. Z okna budeme sledovať ženúcich sa ľudí, zatiaľčo si my vychutnávame príjemnú klubovú spoločnosť ľudí všetkých vekov. V podniku známom ako autobus najväčšia zábava prúdi práve dačo okolo tretej až piatej. Vtedy hradné hodiny bijú na poplach neónovým "IT´S PARTY TIME !!" a ľudia sa zbiehajú zo všetkých kútov, mostov a vôbec. Vyhadzovač je nekompromisný a vpúšťa dnu iba VIP. Aj to bol dôvod očipovania všetkých prepravujúcich sa ľudí (vesmirnilide.cz šalejú), tí čo neprejdú vypočujú si staré známe mechanické "PRÁZDNA KARTA!" a ostatní baviaci sa len s jedovatým úškľabkom dávajú na javo, kto je tu pánom. Stroboskopy diaľkových svetiel oprotiidúcich aút sú všadeprítomné , dídžej mixuje na volante a tí nešťastníci, ktorým vyšlo miesto iba na sedenie môžu len smutne zazerať na veseliacich sa ľudí vôkol, zdvíhajúcich ruky od všetkých búreniach sa rytmov v tele, akými len sám autobus môže disponovať.. 
Ale to som škaredo odbočil. Desať minút pred odchodom som sa začal pozviechávať zo spárov internetu, a vymienal si čiliomáčkou zagebrené tričko za to s malou dierkou uprostred, čož mi stejnak nevadilo, lebo som na seba hodil svoju milovanú trigovicu, ktorú len málokedy a aj to len málokedy pred spaním dávam zo seba dolu, tatkovi pokradnem vianočnodarčekový parfém a než sa nadám, sú už tri minúty po odchode. Teda plánovanom. Spolu s tým ako v rýchlosti beriem mobil (ktorý mi v rukách vyhodí už po niekoľký krát nelichotivú správu o dekadencií baterky) ho rovno hádžem späť s ešte väčmi vychutnanou rýchlosťou. Meškám už dosť a neostáva mi nič iné, musím spoliehať nato, že tých už len pár minút cestou na zástavku ktoré mi ostávajú sa ešte viac nezdržím tým, že si zlomím nohu, že zablúdim alebo nedajbože by som zachraňoval život, a spokojne sa stretneme s tým, že moje obavy budem rozprávať ako humornú vsuvku. Hlupák.. Už len to že to vlastne píšem vám môže evokovať jediné. Autobus som nestihol a nevedel som ako o tom dať vedeť.. LENŽE JA SOM HO STIHOL! (tak kto je teraz hlupák? há? há?) Stihol som ho pohodlne, ešte som čakal. Na zástavke som bol sám, čož neznamenalo nič zlého, oni nastupujú až na následujúcej, ale čakal som, že budem hromžiť, koľko ľudí nastupuje a že nám nevýjdu voľné miesta.. tak som si aspoň pohromžil, že keby je tu aspoň niekto, mohol by ho zdržať kým sa ja flákam niekde šprintom dole zľadovateným kopcom smerom k zástavke. Každopádne autobus bol ľudoprázdny, no ale predsalen sa aspoň ten šofér neulakomil prísť. Na druhej zástavke okrem za hrsť tiet v skupinke ani nohy, natož mne blízkej. Nemohol som tomu uveriť. Vykašľali sa na mňa. A ja tu teraz sám, ako prst, bez mobilu. Doba je vážne zlá, niekoľkokrát mi behalo po rozume, ako dôveryhodné boli všetky tie správy kedysi, keď sa ešte holubmi posielali veci ako "Zdravím, žena STOP januára šestnásteho, nech si v autobuse číslo 23 o 17.50 STOP nemeškaj STOP nezabudni nakŕmiť holuba STOP". Veď to musel byť jasný krok do tmy! A čo keby sa jej práve nechce? Takto na zimu už ani holuba-ospravedlníčka z búdy nevyženieš! Nechá ho samého, beďátka, na pospas tmavému, chladnému spoju číslo dvadsaťtri.. No a takto nejak som si spríjemňoval cestu zúfalstva do centra. Cítil som sa rovnako a ani som k tomu nepoužiteľného holuba nepotreboval. Musel som mysleť veľmi obozretne a aj preto som si vybral z dvoch ponúkaných, takmer rovnocenných, destinačných zástaviek tú prvšiu a rozhodol som sa chlípne nazerať do všetkých okienok prichádzajúcich autobusov, či nespatrím známe tváre.. alebo aspoň hentie dve. Dlhočízne minúty ubiehali pomaly ako rozbiehajúce sa spoje na klzkej snehovej zvratke všade dookola a mňa začínali trápiť nožky, ktoré mali na to postávanie úplne iný názor ako ja. Doposiaľ som sa riadil jedným digitálnym teplomerom, ktorý hlásil -3°C. Keď som však zbadal aj druhý, kde z nepochopiteľných dôvodov paralelne ukazovalo 0°C, náramne sa mi vydýchlo a oteplilo. Autobusy chodili tiež veľmi sporadicky, tak som si udal métu, že ten, ktorý príde o 18.28 bude poslednou kvapkou (ostatne, je to stále 23 minút stredoeurópskeho času, odkedy som došiel, mrzol, preklínal a to by už dozaista prišli). Samozrejme netreba sa veľmi rozpisovať aby každý pochopil, že ani z neho tie hnusoby nevyšli. Dával som im poslednú príležitosť tým, že predsalen existuje jedna výnimka jak v treste smrti (že ho prežijete), tak aj v trase spojov(že ma obišli úplne inou cestou, ale stále sa na tú druhotnú zástavku dostať mohli). Už len zo zvedavosti a naplnenia všetkých argumentov, ktorými som chcel manipulovať, keby sa náhodou spustí lavína nepokojov som sa ich vydal hľadať po miestach, kde keby som dve baby by som mohol tak byť. V prvej čajovni okrem lízajúcich sa párikov nič, a v druhej o nič menej paslintavcov. Nie žeby som im nechcel všetkým odhrnúť vlasy z tvárí a z blízka pozerať sa ako im chutí, ale keby si ma náhodou všimli, nepomohol by argument, že som si ich pomýlil s dvoma kamarátkami. Vážne som nevedel čo robiť, a tak som sa rozhodol prečesávať celé mesto, či len náhodou ich nestretnem. A vôbec, vždy ma fascinovali nočné prechádzky mestom a Maťo Ďurinda vie o čom spieva, ale toto malo spoločné s nočnou atmosférou iba tmu, žiadne čaro, žiadne také, že na námestí ani nohy a keď už tak ťažkopádne prepletajúcej. Skrátka bolo všade ľudí ako maku a o to ľahšie som to teda nakoniec, leč po dlhom rozchode, vzdal a šiel na autobus späť o 19.05.. Celkom rozčarovaný z toho ako sa opäť potvrdilo to, že keď sa človek.. vlastne nemusí to hneď byť zrovna človek, stačí že som to vždy práve ja.. na niečo fakt teší, tak to skončí nepodarkom.. Ach koľká smola a šedé sentimenty ma sprevádzali keď som sa ľúčil s mestom. Ale inak môžem si spraviť aj prieskum - teším sa ešte veľmi na koncert The Prodigy, na to, ako pôjdem na Art Film (kde si splním svoje prvé tohtoročné predsavzatie "stretnúť Milana Lasicu"), ako ma bude písanie stále baviť (druhé predsavzatie "zarobiť niečo písaním"), teším sa na minimálne 2 festivaly (to už podľa chuti, bez konkrétností) a tak.. pripomeňte mi koncom roka tento článok, prosím Vás. No ale každopádne! Domov som došiel so znateľným vzrušením, že aspoň ten telefonát si vychutnám a budem tým hrdinom situácie, ktorý zožnie všetku pokoru, ospravedlnenia a prosíky o dopustenia. Predstava priam bohová. Hodil som mobil na nabíjačku, ale keď som ho tam tak napájal, uvedomil som si, že sa radšej musím nato najesť. Následne zdvihám telefón, vytáčam, zvoním a prekvapivo rýchlo to Maťa zdvihla.. akoby sa vôbec nebála alebo čo..? Pýtam sa, že kde, doboha, sú a prečo nedošli o 17:50 na autobus.. a ona mi nato odpovie protidobohovaním, že otázka má znieť to, kde som skôr ja, lebo autobus na ktorom sme boli dohodnutí vyrážal 18:50!.. No.. mala natoľko pravdu, že by ani moje argumenty nezabrali.. nechcem sa o tom baviť, dajte mi pokoj..

Šťastné a hnisavé

A je to tu opäť. Teraz ale čo? Môže sa opýtať kdejaká hlava nevšímavá, dubová. Nevšímavá preto, lebo vecí sa v poslednej dobou udialo neúrekom. Ale mimo to všetko, čo sa deje z pohľadu globálneho, sa deje jedna neodvratná vec interná a to taká, že odbila hodina duchov a ja opäť som tu v plnej paráde po dlhej odmlke, počas ktorej som nemohol nájsť vhodnú múzu a múzeá nato aby som mal vlastne čo zo seba dostať.. a vôbec.. chýbal mi atrament v klávesnici. A preto minimálne pre svoje dobro dúfam, že sa mi nebude stávať so stálou pravidelnosťou, aby som sa v každom druhom príspevku ospravedlňoval za svoj neskorý príchod.. najmä teraz keď som sa oficiálne stal redaktorom školských novín, vďaka nesmiernej snahe o to a najmä vďaka tomu, že som sa omylom zúčastnil ich zasadania. Ale teraz k vážnym veciam.. 
Bolí ma huba.. a to hrôzostrašne. Má to dokonca aj svoj vlastný príbeh, neverili by ste. Je čas Vianoc ako to býva zvykom, keď sa spustia prvé silnejšie lejáky. Je to ten magický čas, kedy sa každému človeku na svete zastaví čas, pokojne sa za všadeprítomných cintorínových kahancov rozmiestnených po byte usadí a premýšľa, čo by tak mohol podarovať rodičom k otázke "sú vánoce.. co sceš pod stromek? há?".. veď to poznáte. Úprimne a skromne mi dlho prichádzalo na um, čo by mohlo byť to, čím mi vykúzlia jednorázový vynútený pocit prekvapenia a radosti, no hentí sebci chceli mať všetky požiadavky zozbierané čím skôr a len a len pre seba! Takže hneď po tom, ako som si uvedomil, že nový počítač mi je na nič, vodičák je stále len v progrese, a osamostatniť sa nehodlám(pretože ešte stále som sa nenaučil koľkokrát týždenne polievať kaktusy), rozhodol som sa, že dám našim o darček naviac a to tým, že si vypýtam nejakú jednoduchú haraburdu. Ešte dva roky dozadu som sa dohadoval s bývalým spolužiakom Maroškom, čo chceme od Ježíška, a niekoho z nás, neviem už koho, napadlo aby to bola Inteligentná plastelína.. a iba niekto, a to už viem kto, to nakoniec aj dostal - on! Tak som si zmyslel "no bárs.." a ihneď som to mame povedal. Lenže to som ešte netušil akú paseku to má privolať. Tá bola trochu zděsená z toho, že sa to má vybavovať cez internet, lebo okrem chladničky, mikrovlnky, plynového šporáku a práčky ešte nikdy nič nevybavovala a nebolo jej to teda moc po srsti. Nakoniec sa teda rozhodla a udobrila to. Šli sme teda pozrieť na internet ponuku vybraných modelov. Na sklade mali výber bársjakých fájt od bakieho svetielkujúcej až po bakiehu magnetickú. Reklamy nato boli neprehliadnuteľné.. "NAJLEPŠI ANTISTRES!.. IDEÁLNY DARČEK!".. sľubovali reklamní mágovia, stěží výrobcovia, vzhľadom k ostatnému priebehu príbehu. Čo sa však nedá podceniť alebo oklamať sú jednoznačne lákavé obrázky v akrobatických kúskoch tejto pračudesnej hmoty. Povrch jemňučký, lesklučký a napohľad šťavnatučký ako to najlahodnejšie jedlo. Majte ma za debila - zbiehali sa mi sliny až som prehĺtať nestíhal.. ešte teraz keď nato tak myslím.. Jednoducho jeden obrázok mi evokoval čerstvo umyté krásne pesticídmi nasiaknuté zelené jabĺčko, druhý pre istotu lahunký nadýchaný koláčik na dve zahryznutia a v treťom som dokonca videl nádherné a dokonale hladné plátky šniclí pred smažením. Farby vábivé natoľko, že som to preklínal zato, aké monštrum to zomňa spravilo. Teda k tomu som dospel až po poznaní, že nikto iný nemá tieto pažravecké chúťky a nezapredal by svoje presvedčenie zo škôlky "nezjem nič, čo je z plastelíny" tak rýchlo a bezhlavo ako ja. Každopádne tým, že som pokúšal chuťové bunky iných, chytila sa spolužiačka Maťa nápadu, že by to bol naozaj vhodný darček pre jej priateľa, ktorý vraj obľubuje blbiny.. veď ostatne, aj preto myslím, že im to klape. I chytil sa od Mati aj Tomáško, že by to bol naozaj vhodný darček pre jeho priateľku, ktorá vraj.. no.. jednoducho je to ružové, musí sa jej to páčiť! A tak si tí dvaja zriadili súkromnú doručovaciu linku poštou o dvoch plastelínach a veru že im pekne brnkal na nervy fakt, či stihnú vyexpedovať zásielku ešte do Vianoc, pretože dychtivých záujemcov o túto žuvačku do ruky musí byť jak šafránu (toto ak ste si mohli všimnúť bol veľmi inteligentne vypointovaný inotaj, pretože šafránu bolo kedysi veľa, dnes už skoro vôbec, tak už ani ten čert nevie koľko som ich len tak mohol myslieť.. muááhahaha.. bojíte sa ma?). Tak či onak ich hrial fakt, že aspoň s nelacným poštovným pôjdu na polovičku. Neviem na akého ďasa som to vlastne robil, ale podujal som sa Martine, že sňou pôjdem na poštu, keď tá dlhoočakávaná nádhera predsalen došla. Nedočkavosť Vianoc nadomňou zvíťazila a ocitol som sa na spomínanej pošte, kde keď Maťa dostala balíček do ruky nenažranecky rozbalovala tvrdý kartón najostrejším z kľúčov od bytu, len aby mohli všetky tie lúzy okolo prejavovať neskrývanú závisť s jej smrťou v očiach. Popravde bol som prekvapený z toho, aká bola tá plechová škatuľka objemná, nečakal som to, pretože na reklamných obrázkoch to v tom prípade muselo byť jasne minimalizované s malou pekne vytvarovanou guličkou uprostred. No a to bol druhý šok, pretože vovnútri nás nečakala pekne vytvarovaná gulička, nýbrž nasraté. Neidentifikovateľný, tobôž neopísateľný tvar toho, čo bolo vo vnútri bolo všetko len nie niečo, čo by niekoho na pohľad potešilo. Preto bolo najprv prioritné "TO" z tade dostať, ale to už sa udialo mimo mojich zreníc. O pár dní neskôr, keď sa Tomášovi(ako to má poslednou dobou v milom zvyku) podarilo zaspať na dlhoočakávanú akciu.. Mati sa nepodarilo mu to tam doručiť (vysomárte sa sami). V tom prípade o pár dní po pár dňoch to v škole ale zvládla bravúrne a Tomášovi sa to ocitlo náhle v rukách. Opäť som si dal podmienku, že pozerať sa nato síce môžem (a aj budem!) ale hrať sa s tým nebudem, nech mám aspoň nejakú motiváciu na Vianoce. Lenže Tomášovi to stále podávalo ruky a nemohol to nechať na pokoji. Furt to madžgal a provokoval ma prapúhym pohľadom. Ibaže ani len on sám nemohol tušiť akej zloby sa práve dopúšťa. Keď som videl ako to naťahuje, ako to praská ako bublinku.. ako sa mu to poddajne premiela medzi prsty.. ako sa to v kľudnom stave pomalinky rozteká a padá ako lahodný plesnivý syr, alebo ako kysnuté cesto, alebo ako moje sliny práve v ústach.. Opäť ma to nenechalo chladným. Tomáš ešte ako na potvoru to popožičiaval kdekomu, lebo ako sľubovalo reklamné info, stal sa právoplatnou hviezdou triedy, a teda mňa pomaly ale isto šlo porážať. "Je to jeho plastelína.. nebudem mu do toho kúsať, nepatrí sa to a ani mne by sa neľúbilo keby mi ju niekto žuje" pomyslel som si. Nuž čo, neostávalo mi nič iné a vlastne som nemal ani na výber. Zavrel som oči, ťažkým a plným hrdlom som prehĺtol posledné litre slín a začal som si nežne a zľahka kúsať do vnútorných stien líc, ktoré mi povrchom celkom pripomínali práve onu plastelínu. Nedávajúc pozor nato, či ma ostatní sledujú, s kúsaním som pokračoval a to čím ďalej vášnivejšie. Začalo sa mi to vážne ľúbiť, krúživými pohybmi líc som dopomáhal k ich lepšiemu preniknutiu medzi zuby. Keď som bol v najlepšom, zacítil som, že som sa prejedol takmer až na povrch a radšej som toho nechal, lebo to viac bolelo než chutilo. Koncom dňa to ajtak celú triedu už prestalo baviť a spustili sa vážne debaty o tom, koľkých obdarovaných partnerov to bude baviť dlhšie než dva dni (v dobe zábavy je automaticky započítaná aj doba súcitu).
Každopádne na druhý deň keď som sa zobudil som cítil, že bolesť nie je taká nepriehľadnuteľná. Na desiatu som si kúpil obligátnych 5 čerstvých rožkov k pribalenému bambínu a okolo tretieho som to už vzdal a nemohol som pokračovať ďalej.. No dobre, dojedol som aj tie ostatné, ale vážne som si v istú dobu povedal že "ďalšie nemôžem!", to mi nikto nezoberie!
Takže tak.. krásne prázdniny si prajem!
Resumé -
1 - Pusku som si rozkúsal v útorok a dnes, v pondelok, mám stále problémy s papaním, hrúza a děs
2 - Popri tom ako som sa nevedel rozhodnúť medzi dvoma krásnymi farbami plastelín, ktoré prešli do najužšieho výberu, mamka zavelila, že nech sa tým netrápim, že kúpi mi teda v tom prípade rovno tri.. po príhodách v škole viem, že trápnejšie sa momentálne cítiť ani nemôžem
3 - Včera som volal Mati, že tá plastelína sa dá zohnať aj v Dráčiku, ktorý má 100 metrov za domom a že sa teda trápila s tým poštovným zbytočne, no ona mi kontrovala tým, že vie, ba že dokonca to našla aj na vianočných trhoch v centre, takže ukazujte na ňu zborovo prstom a smejte sa
4 - Nech mám Vianoce akékoľvek, môj najkrajší darček spočíva v dnešných narodeninách tohto blogu.. ešte som to nikomu nepovedal s úplnou vážnosťou.. ale.. ľúbim Ťa!

CONNECTION FAILED

Nech sa snažím sebeviac, nemôžem si predstaviť umocnenejšej atmosféry písania článku, ako keď vám váš osobný poskytovateľ internetu, káblovky a telefónnych služieb odoprie funkčnosti práve a iba na vašom druhom - bárs virtuálnom, stále chladnou oceľou hrejivom- domove, kde všetkými druhmi odporných zvráteností opradené kĺbko skomolenín okolo vírusov, hľaduje po každej novej firewallom nezaopatrenej IP dušičke, ktorá do týchto kĺzkých a vratkých miest zavítala aby podporila večne argumentujúcu a agresívnu spoločnosť v boji proti ľuďom, ktorí majú zlý názor, nedajbože počúvajú hip-hop a fandia slovanu (No a dosť.. už sa strácam a to len kvôli tomu aby som neopakoval dva krát jedno slovíčko.. pochopte, jednoducho sa to nehodí!) Každopádne.. tá vzorka z vás chytrejších hneď na štvrtý krát pochopila, že mi dnes nejde internet. Tú ešte chytrejšiu netreba ani upozorňovať nato, že v dobe nemožnosti sa nalogovať som ten článok iba, písal.. pozor - NEPUBLIKOVAL!
Rozhovoril som niečo o trochu nanútenej, leč povznášajúcej atmosfére, ktorá ma sprevádza pri týchto slovách, ale stále to neprešlo obligádnou fázou prirovnávania.. Prirovnal by som to predstave písania sladkého líbesbrífu pri sviečkach kvôli štrajkovaniu elektrických poistiek. Alebo vygradovať to ešte viac v dobre započatom prirovnaní - žiadne štrajkovanie poistiek to byť nemusí, jednoducho elektrina sa ešte nepoužíva a vám stačí k veľkolepej pisateľskej explózií fantázie a citov len spomínaná sviečka s nápomocným plamienkom tancujúcim chytlavé sólo, papier, pero, konzerva atramentu, nová zbierka Sladkovičových básní pre inšpiráciu na rozpaľujúce výrazy a hundrajúci uhorský oficír pod oknom žmoliaci si dlhý, vlnitý motúz fúzov pod nosom. Presne nejak tak si predstavujem dokonalý obraz kľudu a pokoja potrebného pre tvorivú myseľ. Dnes však, v dobe uponáhľanej, bohato stačí, keď sa človeku uvoľní miesto, obyčajne vypĺňané časožrútskym internetom (Posledný dlhodobejší výpadok premňa predstavoval také množstvo nevyplneného času, že som stihol prečítať tri knihy a záložka v tej štvrtej dodnes predstavuje hrdo vztýčenú vlajku posledného dňa internetovej impotencie).
K samotnej uplynulej dobe od posledného článku .. poudiavalo sa zopár vecí, ako napríklad zbytočne vôbec opisovateľné tri noci v poeticky znejúcom Rekreačnom zariadení - Výtoky, kde sme si užívali vrtochov mladosti ako účastníci zájazdu za poznávaním prírody, prvej pomoci a vôbec strielaním zo vzduchovky, čož nebolo ani takým obrovským utrpením a nudou, akoby si jeden ochránca života a pokoja na zemi, ako ja, myslel.. ostatne áno, strielal by som s blaženým pocitom dokolečka dokola. A okrem jednej noci s výsadkovou čatou profesorov s jediným cieľom "lokalizovať a povylievať" sme prežili bezstarostne a šialene ako sa na správny triedny výlet patrí a sluší. Hneď v prvú noc nám nedonosenci zaspavší od šiestej triedy loptošskými fígľami vbehli do chatky s úmysľom - napastovať ich pastou, aby mali na tele pastu, dorána z toho vznikla zaschnutá pasta a na raňajkách sa im smiať, že majú na sebe pastu. Najviac si to schytal chudák Tomáš, na ktorého to bolo viacmenej plánované, ale nevyhol som sa tomu samozrejme ani ja, ako vedľajší produkt zdieľania s Tomášom jednej postele. Kto nevedel, že sme spali v jednej posteli, akoby nežil! Preto sme chtiac nechtiac museli ignorovať polozamrznuté úsmevy v jedálni poukazujúce na moje biele zaschelce na mojich teplákoch a na Tomášových vlasoch. Po príchode a sotva vyspaní ma o deň čakal šesťhodinový výukový kurz zdravotnej výchovy v rámci vodičského preukazu, ktorý nebol ani lacný(vďakabohu, že diskokekse ako občerstvenie boli v cene a ja som mal hlboké vačky..), ale stále lacnejší ako 5 minútový vizit u obvodnej lekárky za účelu akože-prehliadky a troch "SPôSOBILÝ"-ch s podpisom. Zaujímalo by ma, či ešte nikoho v živote vyšlo drahšie darovať moč ako podstúpiť k prvej pomoci človeku v núdzi. A to všetko len aby som sa naučil jazdiť na autíčku, ku ktorému som opäť bližšie, keďže som absolvoval už aj prvý trenažér, kde ma napohľad milá panička, zasypávala ešte väčším počtom ku*iev, akým je internet vystavený na gigabajt štvorcový. Ale bol som sám so sebou spokojný, lebo som nespôsobil žiadnu virtuálnu nehodu a nemusel si tak odpykať svoj trest na trenažéry väzenia..
.. Toľko krátko pre utrápený dnešok s odtrhnutým spojením so zvyškom sveta, čochvíľa ma čaká náročná svadba ktorú neviem ako prežijem, preto poprajte pevné nervy mojej mamke, od ktorej úzko súvisí nálada, s ktorou budem musieť žiť následujúce dni až kým bude po celej svadbe a koláče sa vytratia z prvých priečok zoznamu stredovesmírnych záujmov. Nech sa mi ľúbi..

Nitrip

Tak som miloval svoje gaťúrence.. Boli ešte úplne žiarivo biele, keď som ich zazrel prvý krát vo výklade. Nemohol som sa nechať predbehnúť niekym komu by sa zapáčili rovnako ako mne. Už len symbolicky čarovnou botkou bolo, že prvé čo som si naslepo uchmatol mi boli dobré a hneď som ich aj zaplatil a šiel, čož bolo hodné rekordného času. Dnes len na ne môžem spomínať so slzami v oku, čo všetko sme si spolu prežili. Pochodil som v nich jak Viedeň, Bratislavu a iné menom povznášajúce kraje, tak aj dvoje festivaly, kedy pri prvom, upršanom Topfeste, sa blato vyšplhalo až nad kolená a pri druhom, Žákovici, sa znenazdajky v priebehu hodiny či dvoch (presný čas som nesledoval, ale podľa rýchlosti pohybu slnka a relatívnej vzdialenosti poludníkov som skromne usúdil..) mi odpadli tri gombíky.. A nebolo to zapríčinené zubami vzrušenej ryšavky.. ostatne, kto by kúsal v záujme vzrušenia gombíky na zadných vačkoch. Jednoducho sme boli nerozluční ako.... vlastne prirovnanie človeka s nohavicami ani prezatiaľ neexistuje, preto navrhujem ustanoviť frázu - "ako Macko s ..ehm.. tými svojími" .. Práve ma napadá, že som im nikdy nestihol dať meno. Človek si veci nepomenuje, až pokým ich úplne nestratí. Toľko vecí sme spolu nestihli..
Aby som sa dostal ku koreňu veci.. Už vám sám neviem ani ako, ale jaksi taksi vznikol nápad ísť si spraviť výlet do Nitry za jednou.. nazvyme to Lydou. Naozaj si nevzpomínam, čo ma vlastne k tomu viedlo (pripisujem to k exaktnej matematickej rovnici na určenie pravdepobnosti správne vystihujúcu túto situáciu "kde sa vzalo - tu sa vzalo"), zato si ale pamätám, že to sprevádzalo množstvo komplikácií. V piatok sa Lyda zúčastňovala svadby, kde si nadmieru užívala svojej pozície odvalenej družičky, v pondelok stále trčala na nejakom hlúpom jarmoku, akoby ich musela absolvovať do týždňa viac, keďže na jeden z nich- a to zrovna "náš" Novomestský - sa tiež chystala, v útorok to už-už vyzeralo že "juchú", ale potom z toho bolo len "do riti, mám autoškolu" (Áno, dámi a páni, macko sa vydal na dráhu automobilového výhliadkového nepretekára a už od konca novembra, podľa najoptimistickejších výpočtov, štrukturovaných grafov a vôbec skorumpovanosti policajného zboru mu budete môcť pompézne trúbiť do cesty a prejavovať iné veselé gestá ako sa zvyknú). Najideálnejšie vyzerala streda, kedy síce 10 hodín v škole mať treba, ale s tým som vybabral návštevou lekára, ktorého som prvýraz zneužil vo svoj osoh a či mi to aj ľúto nebolo, keď ma už pri vstupe sestrička vrúcne objímajúc kartotéky vítala, bez akéhokoľvek môjho pričinenia, slovami "Jurica, deväťdesiat, všakže?". Človek je veľmi hrdý na svoj pôvod, svoje meno.. natož, keď si niekto dá tú robotu a naučí sa moju výrobnu registračnú známku, tak ma to doženie takmer k slzám radosti.
Doma som spravil nevyhnutné veci pre dôstojný život muža a šiel na stanicu. To som ale ešte anilen netušil aké prekvapenie ma tam čaká. Každou chvíľou sa mal objaviť autobus so smerom na Nitru, no čo čert nechcel (ale zato Lyda zjavne áno, lebo ju to neskôr nemálo škodoradostne potešilo) zastavilo mi pri nohy na zástavku niečo príšerne podobajúceho sa opancierovanú dodávku nesúcu obsah veľkého množstva peňazí z banky do banky, ako to poznáte z reklám a iných amerických gangsterských filmov. Nanešťastie, malo to predsa ceduľku mne smerodatnú, tak spolu so zopár ľudmi - čo sme sa nevedeli na seba od samého údivu vynadívať a so zúfalou snahou o úškrn sme sa pýtali pre úplnu istotu, či je to ozaj autobus, ktorý nás dovedie tam a tam.. a či je to vôbec naozaj autobus - sme opatrne nastúpili do tohto "transportéru" a nechali sebou ticho lomcovať všetkymi obavami z prípadného pomýleného lúpežného prepadnutia. Cesta trvala úmorné dve hodiny a mňa sa práve v presne polovici - na stanici v Piešťanoch - zmocnil neudržateľný močopud. Preto okamžite po vystúpení v cieľovej destinácií, schytaní Lydinho spomínaného výsmechu za spôsob dopravy a zvítania sa v štýle "aby sa nepovedalo" kvôli mojim urinálnym problémom, posunul som sa bezmyšlienkovite na staničné verejné kanalizácie. Hajzeľbabu som na plnej čiare ošálil, keďže som si zaplatil za pisoár ale moja žiadne autority neuznávajúca, plne anarchiu podporujúca dušička stojáca si za svojim - spáchať bordel, kde len vidím príležitosť - mi vnukla luciferský nápad a zakotvil som to predsalen v kabínke. Joj keby ma len niekto videl.. tie dve koruny by mi neprešli len tak ľahko, ale stálo to za ten pocit stoj-čo stoj zarytenca. S prázdnym mechúrom a po použití verejných umývadiel bez prítomnosti mydla (kde sa miesto jednoho vodovodného kohútika vyskytovalo zašlé kolečko od regulácie radiátora) som sa s mojou Lydkou, ničnetušiacky, mohol konečne plnohodnotne zvítať a vôbec venovať. Mali sme dačo okolo troch hodín len pre seba a zatiaľ na pláne iba kúpu ryšavej farby, ktorú som si neviem čím zaslúžil, ale evidentne som musel veľmi, veľmi poslúchať. To sme zvládli ešte v prvej polhodine, rátajúc aj čas, čo som sa plný nervozity stratil na pár chvíľ v dámskom oddelení v Tescu a zlá Lyda ma nechala napospas všetkým tým nezvodným Timbuktoo nohavičkám a vôbec kozmetike. Ďaľšie naše kroky v sotva desaťstupňových horúčavách smerovali ako ináč - do cukrárne na zmrzlinu, ktorú som jej ešte z našej poslednej stretky dlhoval capnúť priamo do nosa. Pochutnali sme si na mojich(!) kopčekoch a šli páchať zlobu inde. S Lydou v prítomnosti, jakkoľvek som si budoval natom, že dobré pocity nechám stranou, bolo vážne neuveriteľne dobre.. byť snobom alebo iným vlastníkom jadrovej elektrárne, použijem až výraz "výtečne". Pochodili sme krásne námestie, z ktorého bolo cítiť samotnú nadradenú pýchu z účasti na súťaži o kultúrne mesto Európy, prešli sme všakovaké parky, nostalgicky sa pozastavili pri všetkých fontánach s nekalými úmysľami o zvrhnutie režímu a vôbec celej Lydy do každej z nich, zanechali odkazom nadobudnuté múdrosti ďalším generáciam na stene Divadla Andreja Bagara, ktoré by vydržali svojou nadčasovosťou celé stáročia, ovšem, nemohlo by ani raz zapršať. Z dovtedajšieho hnusného vyšecelotýždňového počasia sa zrazu k večeru, právom, stratili všetky mraky a slnko nám príjemne hrialo do tvárí v ústretý cesty a skvelej nálade. Zlom nastal až pri návšteve hlavného parku, kde pri vstupe sme neodolali okuľahodiacim hojdačkám. Horúčkovito sebou mávať sme prestali po tom, ako sme na Lydinej vlastnej koži zažili ako smiešnobolestný je pád kotúľom vzad z hojdačky po ktorom zem odpovedala preveľmi dunivým a tlmeným basom a
ktorý upútal všetkých okolostojacich. Hlavná kolízia nastala však, keď sme dostali nápad ísť sa vyšplhať na neďaleké žabičky pľuvajúce vodu vôkol rozkošného jazierka a vytvoriť sediac nanich nejaké kompromitujúce akty. Pár sme nafotili a potom sa mi jaksi z tej mojej osedlanej jaksi začalo šmýkať. Leč som sa snažil sebeviac, tak som sa postupne šmýkal po žabiom-ako ináč mazľavom- chrbte až som sa spustil úplne na zem, kde s rozkročením sa do pravého uhlu si všimla Lyda nejakej škáročky medzi mojimi nožkami. Vyskočil som so zdesením v tvári, ktorá si spomínala na utrpenie, ktoré práve deň predtým prežívala moja mamka, keď sa celý večer snažila zašiť už predtým vytvorené nezanedbateľné páranice. Nemohol som dopustiť, aby ani nie o deň mali nejakú chybičku na kráse, skutočne som sa bál. To, čo však Lyda zbadala po mojej otázke "je to v pohode?" nebolo zjavne opísateľné slovami, už len skrz ten neprestávajúci smiech, ktorý mi pripomenul rovnaký smiech, rovnakej ženy s príhodou s rovnakými nohavicami na Žákovici, kde mi znenazdajky tety gace padli až na členky. Preto bolo nutné použiť foťák od mobilu.. ostatne.. pozrite sa sami na TO (KLIK, NEVZDELANCI!).. Čo k tomu dodať.. Cesta domov strasti-hanby-všetkoho-plná (užlen preto, že sme bojovali o každú sekundu vytrvalostným šprintom na stanicu, keďže som šiel na posledný možný spoj v ten deň, pokiaľ som nechcel stráviť noc na Nitrianskej stanici, čož by sa ťažko vysvetľovalo rodičom, ktorí by dali krk zato, že ich synak je so spolužiakmi v Novom Meste v čajovni).. Nohavice som schoval ďaleko do skrine, aby som dal mame dostatok času na zabudnutie a tak.. Ďakujem Lyda za zážitky.. nerád to hovorím, dobre vieš, ale.. si skvelá.

Škola, intímne partie a veci okolo toho..

Juhúú, môžem sa oháňať svojím menom v tretiackej triednej knihe! Opäť som o úroveň vyššie a môžem sa o úroveň povýšeneckejšie pozerať na nových neisto blúdiacich prváčikov, ktorých sloboda je priamo diktovaná naším ročníkom, kde oslava osemnástiek je takmer každodennou záležitosťou. Ale pekne poporiadku..
Hneď v prvý školský deň som sa nechal zviesť ženskými vnadmi z Trenčína v podobe mojich dvoch spolužiačok, ktoré prišli s bravúrným nápadom vyraziť do školy o malinko skôr a ukorystiť si najlepšie lavice v triede, pretože to je alfou aj omegou študíjnych výsledkov. Nečakajte, že sraľovia z prvých lavíc môžu opisovať zo zošitov - vylúčené. Takže, ako som vravel, vyrážali sme skôr a teda rýchlik nám šiel zo stanice o 5:50 prednadránom. Do areálu školy sme vchádzali niečo pred pol siedmou, kde v jak spustošenom ľudoprázdne poslednú žijúcu existenciu predstavoval školník Jožo, zametajúci príjazdovú cestu od lístia (ajkeď pre dotvorenie atmosféry by bolo ideálnejšie keby naháňa guče suchého sena) pre decká-úbožiakov- prehadzujúcich sa v ten čas na druhý bok v posteli. V škole nebolo ani nohy, ba dokonca ani vrátničky. Triedu sme si našli, niekto si dal tú robotu a pooznačkoval triedy - pižmo bolo všadeprítomné. Po živote v prváckom kotolňovom suteréne a tej druháckej postapokalyptickej miestnôstke to je zaručene najkrajšia trieda akú sme kedy mali a zaslúžili. Ako páni(e) situácie sme si mohli vybrať a zkolonizovať hocakú lavicu - a aj sme tak urobili. Veľké očakávania sa kládli na brucho triednej profesorky. Koncom leta sa rozšírili debaty a polemiky, že v ňom vraj po dlhšiu dobu nosí mláďa ľudského votrelca. Tak ako onak, nechválila sa nám nikdy s tým a to nás pohoršilo. Po pár hodinách, keď už všetci ponás dorazili a zvítali sme sa, tak sa napätie stupňovalo. Všetci boli zvedaví na obvod pásu nášho führera. Otvorili sa dvere, všetci sa posledný krát zhlboka s podtónom zhíknutia nadýchli, no nikto nikde, len profesorkina ruka na klúčke.. zvyšok teľa sa ešte zakecal za dverami.. nikto to nevydržal - museli vydýchnúť. V tom sa zjavilo telo. Bolo prázdne a chudé, bez stopy po čoilen výdatných raňajkách. Na jednej strane obrovské odľahnutie, že ostávame pod vlajkou rovnakej profesorky, na druhej veľké pochybnosti o prirodzenej inteligencií neznámeho človeka, ktorý si vymýšľa tehotenstvá na účet iných.. Dobre je, ako je. Už sme prišli o dvoch spolužiakov (Riška som spomínal v minulom článku, v dnešnom pošlem pozdrav Monike do Anglicka), prísť ešte o triednu by nijak neprispelo morálke. Popojedem..
Viem, že to počúvate veľmi často, ale nedá mi nato tiež nezareagovať.. Nikdy sa nesnažte pchať žuvačky do spodného prádla! Totižto stalo sa to tak.. V triede na jednej ponudnejšiej hodine matematiky, kedy nebolo už čo robiť som sa rozhodol zvádzať spolužiačku pohľadmi, skutkami a vôbec neverbálne. Keď nezabrala žuvačka v nose, ani následne žuvačka v uchu rozhodol som sa pre posledné miesto a hodil som si ju do nohavíc. Na koľkých Rosenbergov sa vyšplhala hladina vzrušenia u spomínanej spolužiačky, bohužiaľ, odpoveď nepoznám, ale to čo pokračovalo nenaznačovalo nič, čím by som mohol, prípadne už vzrušené dievča ohúriť. Teda nemyslite si zas, že bohvie kam mi to až padlo.. Ono v podstate keby sa to dokotúľa až tam, kam smerujú choré myšlienky vaších prehnilých mozgov, tak by to bolo ďaleko bezpečnejšie, pretože som nejak zle prepočítal zakrivenie času, priestoru a rýchlosť voľného pádu vyžutej žuvačky, a teda sa mi ju podarilo presne zacvaknúť medzi kožu a gumičku spodného prádla. Ničnetušiac si ju idem vybrať, ťahám za gumičku aby som sa dostal do miest, kam ani slnko nedosvieti a v tom zomňa vytresklo hlasité "ÁÁÁÁÁÁÁÁ". Okamžite som sa vypýtal na záchod, kde som sa pohodlne zamkol a mohol sa pozrieť na tú hrôzu. Keďže som s gumičkou manipuloval za sedu, tak mi pri spätnom chode nárazu do tela dopadla na hranicu bruška. A neviem ako vy(a ani ma to nezaujíma), ale ja si na svojom brušku a nohách pestujem mäkkučký trávničok. Mimo to že je to príjemne hebké na dotyk, tak sa už aj mojej mame podarilo raz z diaľky pochváliť mi opálenie práve na nohách. Opäť si nemyslite.. šampón používam jedine na hlavu.... a možno bradu.. ale nohy rozhodne nie! Aby som sa vrátil.. rovno pod bruškom som mal vrkoč chlpov vmotaný do kusiska ríbezľového airwavesu. Látka stihla vstrebať sliny, čiže zo žuvačky ostala len suchá, naťahovacia hmota vzdorujúca jakémukoľvek náporu. Vytruhnúť jednoducho nešla, držala sa pevne na koži a spútala všetky okololežiace klasy mužskej hrdosti. Neviete si to predstaviť.. Celý deň až do večernej sprchy som behal s napevno prilepeným spodným prádlom ku koži.. nielen každá manipulácia ako vyzliekanie sa na záchode, alebo vôbec popravovanie oblečenia, ale dokonca aj každý predklon pre niečo na zemi a následne vyrovnanie teľa od pása hore vyžadovalo obrovskú dávku odvahy, sebazapierania, stiskov pästí či pier! Výkriky bolesti to však nezadržalo. Dal som si sľub, že žuvačky si budem dávať výlučne iba do úst.
Mimo iných pratrápnych hľúpostí prenásledujúcich ma na každom kroku sa udiala aj jedna veľmi zodpovedná vec, kedy sme sa s mojím milým Tomáškom rozhodli že zúročime naše pisateľské záľuby a začneme prispievať aj do Školského časopisu SLOVO, nech to má o dvoch platiacich čitateľov viac - nás.. teda pokiaľ sa to nebude dať aj nejak nelegálne internetovým pirátstvom oblbnúť.. Pre tých milodarných 20 korún nezneužiť svojej moci? No nesprav to za tie prachy! Lacnejší zlý skutok nezoženiem..
Na záver ešte musím dodať, ako veľmi milujem dnešné studené, veterné a pritom tak nádherne jasné a slnečné počasie. Len si zobrať starú, vyťahanú trigovicu a ísť so psom do lesa. Hneď pri východe z baráku ma čakala bájna trojka mojich milých a zlatých 10 ročných susediek, ktoré na chodníku mali poukladané všakovaké kekse, ceruzky, výtlačky a cukríky na rozložených malinkatých stolčekoch a ponúkali ich okoloidúcim za symbolickú cenu. S úsmevom sa zamnou rozutekala jedna z nich a pýtala sa mojho psa, či si nekúpi niečo z ich výkladu, kde visela výstražná tabuľa "Reklamácie neprijímame!!!" s kopou hviezdičiek a inými radovánkami.  Dodalo mi to úsmev do ďalšieho výletu a pobral som sa. Cestou som narátal aj prvých šarkanistov, snažiacich sa zo všetkých síl nabrať priaznivý vietor, ale bezútešne.  O radostný úsmev ich to však neokrádalo. Mňa tobôž. Prišiel som domov s vyštípanými, červenými lícami, uložil psa na poličku, postavil na čaj a moju skvelú prostredím nasiaknutú náladu nekazilo ani to, že som na starú, vyťahanú trigovicu zabudol a nachladol som.

The summer of nula-osem

Je to v riti, leto sa skončilo. Teda, pre vás, ktorý žijete iba mojím blogom ešte ani nezačalo, ale v reálnom svete bez bezduchých a po dlhú dobu aj bezcieľných refrešoch na mojej stránke, naozaj končí obdobie, kedy si každý školák povzdychne nad bezstarostným životom, ktorý ho sprevádzal do týchto chvíľ počas posledných dvoch mesiacov. Moje júnové prognózy tohto leta boli katastroficky nudné. Chcel som si behnúť na festival, z ktorého chcem spraviť milú tradíciu, Topfest a potom som to videl na neprestajnú nudu za počítačom, pri ktorom by mi mal robiť spoločnosť deprimujúci doktor Haus smejúci sa z detí s rakovinou a ešte novoobjavený seriál Dexter o masovom vrahovi, ktorý nechápe ľudí s citmi. Vyhliadky to boli skvelé, počítal som že do augusta si snáď začnem hrať aj žiletkou po predlaktí ako slákom na husle. Našťastie nikto nie je neomylný a v tomto ja nesklamem nikdy. Ja omylný som vždy, všade a vo všetkom čo si myslím. Čo si naplánujem sa maximálne doprasí a znesie zo seba všetko na čo som sa tešil, preto najideálnejšie zaručene zmýšlať vo vzájomných protikladoch.. Napríklad som sa príšerne netešil na Topfest -cielene- a pritom dopadol excelentne. Teda, nutno dodať že po prvej noci som sa ráno zobudil s extrémnými bolestiami nôh, ale to som rozdýchal, čakali ma dôležité koncerty a to čo som považoval po prvej noci za bolesť nôh bolo len miniatúrnym, ba až humorným, zlomkom toho, aká následovala na druhé ráno, kedy mi dvaja pomáhali vstávať vôbec zo stanu. Ďalšie dni sa nedali, veru, tiež nazvať prechádzkou ružovým sadom. Ono, vlastne, by som bol rád za hociakú prechádzku po vlastných. Vrátil by som sa ešte k Topfestu kde som so svojou -napohľad 20 ročnou, mysľou 8 ročnou, no papierovo, bohužiaľ, opäť 20 ročnou- sesterničkou vymyslel jednu skutočne dobrú vec, ktorá ma bavila. Chodili sme po všetkých ľuďoch a vyberali sme si typy vlastniace atribúty našich sexuálnych úchyliek. Ona zaťažená na smiešnofarebných punkáčov ja, povznášajúco, mám neuveriteľnú slabosť na červenovlasé dievčatá(prípadne ryšavé, mne je to fuk, ja nerobím rozdiely v krásnych ženách). Tak, a chodili sme spolu bok po boku vedľa seba pomedzi tisíckami pračudesnými tvormi, festivalovej odnože a hľadali medzi nimi tie svoje typy, ktoré sme si vždy odstavili a povedali im, ako IM fandíme, ako sú to práve ONI(Y), ktorí(é) majú najkrajšie vlasy z celého festivalu, ako sa nám veľmi páčia a podobne. Každého bez rozdielu to veľmi potešilo a o to viac nás, pretože anilen netušili... Veľmi dôležité v tomto bolo naše držanie okolo pása. Nebolo by to len tým, že sesternica samostatne chodila veľmi komicky a trebalo ju udržiavať v priamočiarom pohybe direktom za objektami našich túžob. Hlavným zámerom bolo to, aby si nás ľudia predstavovali ako pár. Predsalen, vždy keď sme došli za punkáčom, či kiehoboha anarchistom, ktorému sa naša milá (nie gilotína) odhodlala vyrozprávať, tak po dožadovanom komplimente vždy obdržala nejakú otázku na telo.. alebo rovno na sex. Naopak keď ja som došiel za svojou, v ten moment vyvolenou, zmyseľnou, ohnivou a vášnivou červenkou, tak vo veľa prípadoch mala po svojom boku priateľa, ktorého som hneď pohľadom naviedol na môj prívesok a dožičil mu pokoja, aby sa nebál nekalých úmyslov, veď predsa na tie, tu mám sesternicu.. Ehm.. Nejak tak. Prihodila sa raz aj drobná chybička, kedy po typickom mojom pochválení ma schladila odpoveď "Ďakujem ti veľmi pekne, ale už si mi to raz hovoril.." I prihodila sa raz aj väčšia chybička, kedy po typickom mojom pochválení ma schladila odpoveď "Ďakujem ti veľmi pekne, ale už si to dvakrát spomínal mojej kamarátke" prstom ukazujúc na dievča, ktoré namňa so súcitným pohľadom sálajúcim "hehe, trapas, všakže?" na polmetrovú vzdialenosť mávala. Mne síce nepripadalo moc známe, ale evidentne mali viac dôkazov na moju vinu, akoby som ja mal na obhajobu. Ďalšie znamenité zamrznutie nudy v horúcich sparnách zaobstaral pán Mitana, ktorý Mitanovi juniorovi naložil niečo okolo 50 stehien. Mala to byť grilovacia megaakcia nevídaných rozmerov, ale z pôvodne plánovaných 10tich sme ostali 5ti (z toho dve ženy, ktoré.. no čo si budeme klamať - nič nezjedli), čiže nevídané rozmery nabrali iba naše brušká rátajúce od 15 do 18 stehien na objem za každého. Následoval týždeň - zabiják. Od pondelka do stredy som trávil svoje dni vo Velčiciach s bratrancami v dome, čo nám ostal po dedkovi - Chudák, keby ten len vedel. Vlastne pre tentokrát sme sa tam správali ukážkovo, slušne a vzorovo. Inak povedané, áno, boli tam aj ich rodičia. Čiže nie je sa s čím chváliť. Za zmienku stojí iba jedna vec, kedy premňa v stredu na večer došli rodičia už moji, ktorých diabolský plán "Ty všetkých zamestnáš, ja berem Kuba a hajde domov" sme očakávali a pripravovali sme im vopred revánž. Začali sme grilovať natoľko neskoro aby sme okamžite po ich príchode oslabili tatkovu obranyschopnosť čerstvou arómou a nechali sme ho zviesť bujným kuracím poprsím. Nadšený zrovna nebol, prežíval vnútorný boj otca a zvieraťa bez večere. Vyhralo však to, v čo som dúfal - nesklamal ma. Mamka s prísnou dietou v lete sekla, tak si aj ona dopriala šťavnatých klobások a iných všakovakých mastností.. Chudnúť musí byť výzva, preto k tomu všetko prispôsobuje, najmä svoje telo. Paradoxne som ako jediný obišiel ja zle. Pre všetkú dokonalosť situácie bolo potrebné kúpiť čo najčerstvejší chleba. Ako zázrakom sme sa, ako susedia pekára, dostali k podpultovému čerstvému ba až horúcemu chlebu. Tento satanov výrobok z horúcich pecí pekelných, cudne nesúci farbu odtieňu najtmavšieho rohu Belzebuba sa stal premňa prekliatím. Väčšina chlapov sa to bojí povedať, ale ja to pred svetom jednoducho neukryjem. Mám strach.. Mám strach z chlebov. Áno, áno.. poviete si " Ale kubo! Veď je to fajn zajedací výrobok, ktorý sa dobre krája, ešte lepšie mrví a skvelo padá na zem natretou časťou! " a s tým by som s vami donedávna musel aj súhlasiť, lebo pod týmto pozná chleba drvivá väčšina ľudí s vlastným chrupom. Aj ja sám, som všetky krásy žutia na tejto zemi podmaňoval chlebu. Ale následujúca príhoda - ku ktorej sa snáď raz aj dostanem - ma poznačila. Naučil som sa, že aj pod chrumkavým a lahodným obalom sa môže skrývať (nie však na pohľad) prehnilé jadro plné nevídaného zla odhodlané prekvapiť vás, keď to najmenej očakávate. Umňa chleba skrátka a jasne skončil. Po jednom z prvých súst dozlatista upečeného mäsa som sa ničnetušiac snažil s dobrým úmyslom odkusnúť si z chleba, no ten zákerácky zakontroval svojou vatovou mäkkosťou, vysiakol mi plombu zo zubu, ktorú som, aby toho nebolo málo, reflexne prehĺtol. Bola to všestranne kráľovská situácia. Ja som kraľovražedne trpel, ostatní sa kráľovsky zabávali s plnými ústami tučného mäsa a fúzami plného piva akoby boli pri večeri s grotesktným klaunom pri okrúhlom stole. Po tom, čo sa snobom uráčilo výsostne prežrať svoje bachory, sme sa pobrali domov. Naši s obrovským potešením na perách mávali a ďakovali za bohovskú večeru, zatiaľčo ja som prehral svoju bitku s kusom jedla a ponížene som sa držal za boľačku, neschopný anilen odzdraviť. Bolesť to bola príšerná a neprestávajúca, keď som mal otvorené ústa náchylný a citlivý obnažený nerv mi skučavo vysielal bolestné impulzy do mozgu, kým keď boli zavreté sa mi o to nejakou divnou anatomickou vadou obtierali líca zvnútra, z čohož som tiež neskákal zrovna meterdvadsať. Ibuprofeny sa stali mojimi lentilkami. Na druhý deň, keď som mal ísť k zubárke sa s ňou mamka pohádala, kvôli tomu, že som tam dva roky už nebol, tak že nemôže čakať, že ma s určitosťou zoberie.. Mamka jej zato slušne poďakovala a neslušne zložila. Jedným dychom mi aj povedala, že si môžem hľadať nového zubára. Skvelé, hlavné že mamkina dôstojnosť neutrpela, to by eštelen bola katastrofa, moju neutíchajúcu a neustupujúcu bolesť netreba brať v tomto vážne, veď som asi predsalen konal v afekte. Takže som musel prečkať ďalší deň a ísť skúsiť nejakého nového v piatok. Hneď som si ho zamiloval, bol to totiž arab - rozkošná a vtipná postavička so značnými potiažami so slovenčinou. Niečo málo sa mi tam s tým pohral a ja dal mi na výber ďalší termín 8mého alebo 13tého. Jakožto som ešte pod stromček dostal lístky na IRON MAIDEN, ktorý mal byť odohraný práve ôsmeho, voľba bola jasná. Len čo som došiel domov som sa okamžite začal baliť. Čakal ma totiž ŽÁKOVIC OPEN. Ďalší festival, ďalšie skvelé zážitky. Celý som ho strávil s najlepšími kamarátkami - Mirkou, Soňou, Maťkou a Natáliou (s prvými dvoma menovanými 99% času, rovnako ako v prvý deň Topfestu, a ostatné, bohužiaľ, plnili viacmenej len úlohu susediek - čož som spravil velikú chybu, ale to nič nemenilo natom, že som sa s Mirkou a Soňou zabavil znamenite). Kombinácia menín a festivalu mi preložila kompletne všetky ďakovania k blahoželaniam niečo až o pár dní neskôr v rámci záchovy dobrého mena. Čosi kamsi sa mi na druhý deň priplietli pod nohy čudá inak zvané Lyda so Stankou, ale, žiaľ, len na malú chvíľku, no zato im musím poďakovať k zapožičaným trakom, ktoré mi plnili úlohu odpadnutých gombíkov na nohaviciach, sprevádzajúce ma mnohými nezávideniahodnými situáciami. Konečne sa dostavil aj Tomáš, ktorý mi predstavoval vytrhnutie zo spárov obklopujúcej ma všadeprítomnej ženskosti, kedy v najhorších príznakoch som bol len krôčik od použitia verejných WC budiek miesto na nič iné určenej lúky hneď vedľa. Na druhý deň večer som musel ísť už domov vyspať sa, lebo totižto hneď v nedeľu ma čakal výlet do bratislavi za milovaným bratom a jeho Lenkou. Boli to tri dni high society full service života, kedy som nikdy prepychovejšie nežil. Nič uverejniteľného sa tam nestalo, len samé skúsenosti s ľudmi z najvyšších vrstiev a to by vás nudilo a obligádne by ste žiarlili a šepkali si medzi sebou.. A to vám nie je treba! Domov som došiel s tým, že sa pár krát vyspím a idem na BEE FREEčko, lenže ma po príjazde domov späť k nepokrokovým liekom, ktoré berú iba ľudia, akými som sa naučil v Bratislave opovrhovať, samozrejme zradili, bolesti zubu sa začali opäť prejavovať a ja som bol nútený ísť k ZUBÁROVI, a ja som začínal tušiť či ten hlúpy zub nezačína proti mne nejak zbrojiť, lebo vždy keď sa niekam chystám, skočí mi do toho svojím poukázaním nato, že naňho celý život nemyslím, tak si domňa môže vyskakovať kedy sa mi to najviac nehodí, potvora. U zubára mi bola povedaná zdrcujúca novina, po ktorej som nevedel ešte dlho nabrať koordináciu priameho pohybu a blbá zhoda náhôd všetkých okolností bola porovnateľná s defektom parného válca. Niečo sa tam komplikovalo a ja som bezodkladne musel za každú cenu prísť na už raz spomínaného 8mého augusta, jediný zubárov voľný termín široko-ďaleko a zároveň môj jediný deň ktorý som sa snažil aby ostal nedotknutý. To, načo som sa tešil najviac už vyše pol roka, mi zhatil hlúpy ZUBÁR.. Musel som sa ísť odreagovať aspoň na to BEE FREEčko. Zloženie, premňa prázdninovo pravidelné (moji miláčikovia Mirka a Soňa) doplnili spolužiaci Peťko s Malou Gabou. Najväčšia výhoda a vlastne hlavný ťahúň toho festivalu premňa predstavoval voľný vstup. Ostatné bolo už len techno, ktoré ma utvrdilo v tom, že zabaviť sa naňom neviem. Musel som si dávať pozor najmä, lebo každému, kto tam bol, sa z hlavy nebezpečne rozsýpali hrudy zaschnutého gélu a do toho všetky tie detské rukavičky jakby mínus dvadsať bolo, dudle a iné hlúpe svetelné tyčinky.... Bolo to zadarmo a ľudia sa jednoducho mali právo správať akoby nedávno mamám z delohy vyliezli.. Následujúci týždeň sa niesol v obavách z vysvetlenia bratrancom, že s nimi na ten koncert nepôjdem. Takticky som to presunul na štvrtok podvečer, kedy mi ostávalo ich len ubezpečiť, že sa s tým už nedá bohužiaľ nič robiť. Lístok som stihol na poslednú chvíľu aj predať. O pol dvanástej v noci som sa mal vybrať pod barák, kde sme si miesto predávky určili s chalanom, ktorého som v živote nevidel. Čakal som všeličo, ale určite nie to, že on je len spojka a že za hlavným kupcom eštelen ideme. O to viac ma to desilo.. Najmä preto, že to bolo asi 10 minút cesty a ja som bol obutý vo svojich milovaných papučiach z ovčieho rúna. Všetko prebehlo v poriadku, peniaze som dostal skutočné, monokel nemám, takže nad moje očakávania super. Osudný moment prišiel až keď sa ma pýtali, prečo vlastne na ten koncert nejdem. Výhovorka "prišiel mi do toho zubár" medzi dvoma zarytými, tvrdými, dlhovlasými metalistami nezožala úspech, zato ja som zožal potlesk.. Ten taký ako keď sa človek nevládze už smiať.
V osudný piatok som sa vybral do toho žalára dobrých správ, aby mi teda tak nutne spravili toľko zubárskych zásahov, koľko by bolo treba nato, aby odčinili truchlenie nad mojou stratou. Lahol som si do kresla osudu, otvoril som ústa, prešmirgloval mi onen zub s dajakou ihlou, strčil mi tam kus vaty a povedal "Hotovo. Dal som ti tam vložku, teraz by sa ti mohlo lepšie jesť". Pozerám sa naňho bez slova. On nehybne tiež pozerá namňa, akoby čakal, že chcem niečo povedať.. nebodaj poďakovanie. Stále naňho pozerám. A nechce sa mi prestať, až mi tá chvíľa príde pridlhá a pýtam sa ho ".. a to je všetko?".. "Áno".. "Tak v tom prípade....... ďakujem!".. Zubára to potešilo preveľmi, bol naňom badať ten typický, leč úprimný, chlácholivý úsmev z dobre vykonanej roboty z ktorej má aj sám pacient radosť. Mlčky som odišiel z ordinácie. Čakajúca mamka pripravená platiť akúkoľvek sumu za túto tohodňovú drastickú a kontroverznú metódu namne vykonanú sa potešila keď sa dozvedela, že to bolo zadarmo (zmárnený životný sen mladého chlapca bol zahrnutý tiež v cene), ale keď sa však dozvedela, že si vraj nesprávnou metódou umývam zuby, tak ju to rozčertilo nevídane. Kým som bol na životnej operácií, tak ona, sediaca v čakárni si prelistovala celý cenník, čímž mala nadomnou navrch. Okamžite ako zubár zašiel, mi ho doniesla a ukázala kolonku "Sprievodca správnou dentálnou hygienou" a zavelila "toto, si milý môj nabudúce zaplatíš" pri cenovke stálo číslo 480. Okamžite po príchode domov som to do 20tich sekúnd našiel na internete, no ona mi to len zavrela so slovami "len pekne zaplatíš zato, že si zle umývaš zuby". Áno.. peniaze som predsa mal z predaja lístku, takže som si kludne mohol dovoliť dať takmer 500 korún (15,09€) za to, že mi človek, ktorý by mal zo svojej slovenskej verzie otčenáša "Aláhu daj vlahu" pekný jazykolam, bude rozprávať o tom, že kefka sa má držať v ruke a podobne. Ale mamka je človek rozumný, nedávno dokonca spromovala, takže to slúžilo iba ako výhražka, ale zato účinná.
O necelý týždeň nato sa mala konať megarozlúčková chata so spolužiakom Riškom, ktorý odchádza do Ameriky. Aký je to človek skvelý, vtipný a ako mi bude chýbať, stačí keď vie iba on, lebo tuná by to zabilo hlavnú myšlienku môjho narcizmu. Čestoval to on sám od začiatku prázdnin, že to bude doposiaľ najväčšia akcia všetkých čias. Patrične sa všetci tešili. Pozvanie som očakával, ale stejnak ma to veľmi poctilo keď som sa dopočul, že som slávnostne pozvaný na jeho chatu dňa 12tého augusta. Konečne sa uvidím s tými všetkými ľuďmi s ktorými som tak dlho nebol a parádne sa zabavíme!... To by som však nemohol už, ako som skorej spomenul ísť 13tého ráno na pol desiatu.. k ZUBÁROVI !.. A dosť! To bol už vrchol!.. Teda, ani nie žeby som sa dokázal povzniesť nad matkinu autoritu a pevnou rukou zaveliť.. ale.. vrchol to bol tak či onak! Ja som bol len schopný zavolať Riškovi späť a zastať si zubára, že ma pozval k sebe skôr ako on. Hrôza, ešteže sme si našli na seba dodatočne čas, kedy sme sa súkromne rozlúčili. Slzy zrovna neboli, iba jak tie bosorkine v pohári na stopke, ale vďaka aspoň zato. Posledná akcia tohto leta, formálne nazvaná aj ako rozlúčková chata s letom, konaná na Zelenej vode u Soni bola tiež skvelým zážitkom, ajkeď som tam došiel ako posledný s vyše hodinovým meškaním.. Dôvod? ZUBÁR predsa, prečo asi.
Toto leto, ako vraví Inékafé, bolo niečim iné. Moje letá nemali tendenciu sa rok od roka zlepšovať, to posledné bolo jedno z najnudnejších vôbec, ale zato tohtoročné bolo bezpochyby najsilnejšie aké kedy mohlo byť. Značne bolo pociťovať, že z dieťaťa som sa stal slobodným človekom začínajúci si užívať svoj život plným hrdlom. Prežívam najlepšie roky života, nesmie to nikdy skončiť. Najlepšie zážitky mám práve s mojimi dvoma spomínanými maznáčikmi Mirkou a Soňou, na ktoré som veľmi háklivý takže s nimi bude museť každý zaobchádzať ako v bavlnke, ďalej musím poďakovať za letné rána mojej nedávno objavenej fiktívnej mladšej sestre Maťke, ktorú som si zobral do parády a zaúčal som ju do tajov filmov.. ďalej mi je veľmi ľúto toho, že s Tomáškom sme nemali toľko príležitostí, ako sme si na konci školy predstavovali, ale on vie že ho ľúbim a v škole si toho užijeme až-až, no a v neposlednej rade je tu so svojimi najšialenejšími nápadmi Lyda, s ktorou sme skončili v Novomestskej fontáne hlavou zaborený a navždy zvečnený mobilom dieťaťa, ktorý so svojou mamou mali z nás veľkolepú šou. Obohliadnúc od rodiny ako brat a bratranci, ktorí mi spríjemňovali nielen toto leto ale celý život, sa musím pozastaviť ešte pri Monike z Komárna ktorá sa neuveriteľnou náhodou dostala do môjho kontakt listu a bol to jeden skvelý krok, po ktorom som miesto spánku býval na icq a chodieval spávať keď iní vstávali. Také pekné leto to bolo. Vitaj tretí ročník!