Je niečo okolo piatej popoludní a ja píšem blog.. Jak je to možné, macko? Veď ti predsa tento blog kradol hodiny spánku v nočných hodinách. Ja ti hneď poviem prečo.. Lebo začala po novom roku škola!.. No ono.. ani nie, že by bol prvý deň školy.. ani druhý.. popravde ani štvrtý.. Nýbrž piaty! A nie len to!.. ONO to prišlo!! TO, čo každý v mojom okolí očakával - Som lenivý ako voš a nechce sa mi sem písať. Ale dovoľte mi, aby som vás vyviedol z omylu, milí ľudia.. a ženy. Týmto vám stále chcem dokázať, že tak, jak za starých časov, keď ešte otcovia vašich otcov bojovali.. s rakovinou, tak aj dnes napíšem článok, ktorým poteším svoje úchylné očko so šedým zákalom keď budem senilný starec. Začal by som asi oným spomínaným príchodom do školy. Tak ako každý nový rok.. ba vlastne čo rok! ja tam chodím každý deň!.. no takže tak, ako každý deň som šiel do školy.. a tam sme sa zvitovali všetci hromadnými objatiami a vinšami do nového roku... ako každý rok (aha, tak tuná bol ten háčik..). Vymačkal som jak svoje prekrásne spolužiačky (na ktorých krásu som patrične hrdý.. no dalo by sa povedať aj namyslený), tak aj svojich chlpatých, nevychovaných, zlomyselných a odporných spolužiakov (na ktorých som ešte pyšnejší). Škola začala z ostra, najmä premňa, lebo v stredu sa prihodila jedna príhodka stojáca za uverejnenie. Naša milá profesorka dejepisu (ktorú ináč vážne uznávam, zbožňujem ba dokonca si ju v najtúžobnejších snoch predstavujem bez mejkapu) sa po dlhšom vyrušovaní nášho legendárneho chalanského(/chlapčenského?/mužského?/chlapáckeho?!) spolku rozhorčovala nad nami, že mohla tušiť, že budeme rovnako drzí a nevychovaní ako minulý polrok. A ešte dodala aby nám stúpila do svedomia, že nebolo ani toho veľa, čo si priala, no presda sa nedočkala. No a v tom to prišlo. Inteligentný a empatický skvost našej triedy (ináč známe médium ako Domino Svoreň.. ak ste o ňom ešte nikdy nepočuli...... ZARUČENE BUDETE!) sa opýtal v ten moment tú najnemožnejšiu otázku, aká by nenapadla ani vegetariána v Texaskom buffete. "Ale pani profesorka, veď ešte JE prvý polrok.. nie?".. no.. ehm.. profesorkin pohľad, ktorý sťaby kričal "vykopem ti vnukov zo semenníkov " mňa a okolosediacich samozrejme nemohol zastaviť v obrovskom ataku na bránicu (v mojom prípade aj na konečník, lebo neviem či som sa už chválil, ale ráno nikdy nestíham vykonať veľkú potrebu, začož znášam následky celý deň až do štvrtej kedy chodím zo školy domov). Ani slova som nepovedal.. (teda ak sa za slová ráta "muuaahahahahahahahahuhuuuuuuuuuuuwíííííí".. povecme, že nie..). A zrovna ja som to schytal. Vraj si o sebe myslím, že som veľmi vtipný a to je moja chyba, pretože tomu tak vôbec nie je a vôbec ju(profesorku) nebavím(asi sa dám na poéziu teda.. alebo na vyučovanie estetiky). Teraz sa mi to hovorí ľahko, ale vtedy som zostal tak zdrbaný, že som sa celú hodinu nezmohol na slovo. Horšie bolo, že na druhý deň sme mali písať polročnú prácu a samozrejme ma od radosti presadila na iné miesto, čiže moje pečlivo, usilovne a pilne napísané ťaháky na lavici vyšli na zmar. Smutné to najmä bolo preto, lebo milostivú professorku som naozaj mal rád a teraz je ona namňa nasraná.. nevadí.. prežil som zistené tehotenstvo mojej celoživotnej platonickej lásky - matematikárky, prežijem aj toto....... Okrem tohto sa však v škole stávali len veselé skopičiny.. vrátili sme sa k starej triednej intelektuálskej záľube z vyšších vrstiev "kopni do vrecka s ryžou, aby ti nepadlo 3x, nestal sa z teba GAY a za odmenu ti nehodia spomínané vrecko do ladvín". Bolesti bolo pravdepodobne málo, tak sme si to skúsili v trenkoch... au, au, au. Toľko asi k poslednému týždňu. Dnešok bol tiež celkom zaujímavý.. už od rána. Čakajúc si na zástavke MHD niečo málo pred pol šiestou som bol spolu s hrstkou ďalších čakajúcich poctený návštevou pouličnej kočky. Ono to nebola obyčajná kočka. Táto bola mimoriadne prítulná. Ja som vybočoval z radu a mne prešla medzi nohy (pustil som ju, lebo už-už by sa obtrela). V tom si to malé koťa zaumienilo, že sa bude obšmietať medzi nohami všetkých ľudí ako had. Samozrejme nik nechcel byť zasvinený nejakou pouličnou - lež peknou - mačkou a uhýbal sa jej jak to len šlo. Uhýbanie prešlo až k odskakovaniam, sem-tam až k pobehnutiu. A to som ja nezvládal a musel som sa začať smiať, nemohol som si pomôcť, ale tí ľudia mi prišli strašne humorní. Zatiaľ sa mi to darilo kryť.. schoval som si tvár do bundy a tam pečlivo predýchaval čo moje oči videli, pričom som sa radšej vzďaloval aby ma prípadne nebolo počuť. Po asi dvoch minútach tichého smiechu som sa obzrel a začal som si vraveť "do riti len to nie". Predmetom môjho "do riti len to nie" bol práve fakt, že tá kočka sa kumne veľmi nepríjemne približovala a ačkoliv som stál opodial od ostatných 3-4 metre, bolo mi viacmenej jasné, kam ten drobec mieri. Samozrejme zakotvil pri mne a začal mi robiť osmičky okolo nôh. Všetci namňa pozerali jak na zjavenie a ukazovali prstom. Ja som tú ťarchu už nemohol niesť a rezignoval som. Začal som sa rehotať na plné kolo. Ľudia začali pomne ešte zvláštnejšie kukať, že čo to ten bláznivý chalanisko vyvádza, keď sa okolo neho obšmieta nejaký pouličný vagabund, hádam ho to nevzrušuje! (Ubezpečím vás.. nevzrušovalo ma to.. ale šteklilo riadne, rovnako ešte do toho tie pohľady uprené namňa.. nemohol som.. vlastne mohol som, ale nekopol by som).. Bohužial to nebolo všetko. Prišmochtila sa aj druhá kočka a to bol premňa posledný klinec do rakvy, kedy som sa musel začať plieskať po stehnách. Tá druhá kočka ešte len vyšla na scénu anilen obyčajné "muf" nespravila, no premňa to bolo niečo neskutočne zábavného. Zachránil ma práve autobus ktorý prišiel. V ňom ma čakala už len vytúžená hanba o ktorú som si tak veľmi koledoval. Samotná škola ubehla ako voda. V nej čo si len pamätám bolo to, že som sa s Riškom a Tomáškom dohodol, že keď zmaturujeme, všetci traja pôjdeme na stanicu v trenkoch (áno, je to taký náš malinký fetiš). Po škole sa zase schylovalo k ďalšiemu veľkému plánu. Tomáš našiel na internete recept, ako pripraviť alkoholick-ovocné želé, tak skôr než by niekto stihol povedať "tož nalej" sme už stáli u riša a pripravovali to. Ja som sa ponáhlal, lebo za pol hodinu mi mal isť autobus domov, v ktorom som mal dohodnuté stretko. Len tak-tak sme to stihli spraviť.. ale predsa škoda času.. bolo mi z toho zle (nie zle ako keď pijete, ale zle ako keď jete niečo čo pijete). Fuj.. strašný humus. Samozrejme kuchyňa smrdela ako šénk štvrtej cenovej, ale takticky som sa radšej vzdialil na spomínaný autobus. V ňom ma čakalo jedno dievča z našej školy - Lenka. Jeden by ani nepovedal koľko sa vmestí zloby do takého malého dievčaťa.. S pokorou musím priznať, že som sa ešte nikdy tak (ba dokonca úprimne!) nesmial na ženskom pohlaví. Skrýva sa v nej toľko zlomyselnosti (ale iba kumne, lebo ví, že neskutočne žerem jej sarkazmus..wrrr, mňau!) že by ju mohla rozdávať. Veľmi, veľmi som sa s ňou pobavil. Nepoznám ju extrémne dlho, ale je to veľmi príjemné a fájn žieňa. Zdvihlo mi to náladu na celý deň a aj preto sa mi vo fitku cvičilo s radosťou a stále trvá.. možno by som dnes ani blog nezačal písať, ale.. predsa.. ďakujem.
