Po dlhej dobe som dostal potrebu pisateľsky sa vyžiť. V týchto maturitných dňoch je toho namňa príšerne moc a potrebujem sa vyrozprávať. Dnešok bol premňa veľmi zaujímavý. Po včerajšom maturitnom voľne, sme šli opäť do školy. Nebola to ani tak škola, ako exkurzia starožitníckeho kina, ktoré už keď stávali muselo byť veteránom. Do školy som si zobral igelitku, do ktorej som si napakoval najužitočnejšie veci ako mobil a dvdčka pre Kapustu a Rehorčíčku. Ono.. o svojej brandži internetového warezového piráta by sa dalo veľa rozprávať. Už keď som mal uličníckych 15, dostal som na narodeniny svoj úplne najviac prvý vytáčací internet. Pripadal som si ako kráľ informácií. V mojej predošlej triede nebolo veľa ľudí, ktorý by ho mali predomnou. Myslím že jeden-dvaja. Samozrejme mi to zvýšilo popularitu a vtedy som začal obchodovať s internetom. Bohužial zadarmo (a bohužialšejšie zadarmo aj do teraz). Spolužiaci si kumne chodievali sťahovať referáty, humorné obrázky a vtipy, čímž sa mi odvďačovali ničím krajším než opätovnou návštevou. Prístupňosť môjho prvého internetu bola príšerná. V pracovné dni mi bolo umožnené chodiť tam iba po šiestej hodine, čož v tak mladíckom veku som nemohol nikdy naplno využiť. O dobe sťahovania netextových súborov sa nedalo ani pekne povedať. Táto (bojím sa napísať) "rýchlosť" bola premňa veľmi vraždiaca. I stala sa raz taká vec, že som okúsil zakázané ovocie vo forme stiahnutia filmu. Bol to Constantine. Pracoval som natom celý výkend, ktorým som dosiahol neprekonateľných 10 minút filmu z celkových 120tich. Po tejto (pre moje telefónne káble) krvopotnej a mravčej práce sa mi dožičilo ešte jednoho zaslúženia. Nebol to mnou vytúžený film Constantine, nýbrž mnou už vtedy videný film Kruh. Zaprisahal som sa, že už nikdy nebudem sťahovať filmy (bože odpusť mu, on nevedel čo vraví). V tú dobu som mal zavše aj pomalý a polopokazený počítač, ktorý si veľmi nerozumel s týmto internetom. Preto som na Vianoce dostal moju novú mašinku (pozdravujem ťa, macinko môj), ktorá mi predstiera najlepšieho kamaráta až do týchto chvíľ. Mama to zdôvodňovala tým, že "keď už máme nový internet, kúpme si aj počítač". Mesiac šlapal počítač s internetom vo viacmenej pokojnej harmónií tela i obvodov. Avšak každý pes raz pôjde do klobás, tak aj tento internet šiel na smetisko dejin. Mamino odôvodnenie pre tentokrát znelo "keď už máme nový počítač, dajme si aj nový internet". Neprotestoval som. Anižby som chcel niekedy spochybňovať zmýšlanie mojej mamy, niekedy z nej jednoducho vyžaruje čírá žena.. Ale ako hovoria múdri ľudia "niekedy aj ženy majú pravdu".. A zavše mi to tentokrát aj vyhovovalo. S novým internetom som sa dostal do víru neporovnateľne rýchlejšie dostupnejších informácií. No samozrejme bolo by moc krásne keby všetko ide ako má, tak ma pre istotu obdarovali obmedzením (tentokrát už len) dátovým. Čož sa neskôr ukázalo ako horšia verzia obmedzenia času. Totižto po pár mesiacoch keď som sa dostal na koňa a zistil ako, kde a odkial sťahovať filmy som sa cítil veľmi oklieštený voľným sťahovaním, čož premňa predstavovalo dobu od soboty 0:00 do nedele 23:59.. Tento čas som chtiac-nechtiac využíval ako to len šlo.. už som si neužíval výkendové nekonečné spánky, ale naopak chodieval som si iba zdriemnúť aby som zbytočne nemrhal časom ktorý mi bol ľuďom zhora (z T-comu) určený ako osudový. Došlo to až do takého štádia, až som ďakoval všetkým svätým, že nemám voľné aj pracovné dni,lebo by som si uvedomoval, že by som pomaly ale iste prestal chodiť do školy kvôli tomu. Filmy mojou linkou lietali nevídanou rýchlosťou. Stal som sa ešte väčšiou osobnosťou a ľuďom, ktorých som si vážil, som s radosťou dával darčeky v podobe najnovších filmov, seriálov, hudby, hocčoho.. a najmä zadarmo.. A ľuďom, ktorých som si nevážil.. Tak tí to mali tiež zadarmo, ale s jedným podstatným háčikom. NEROBIL som to s chuťou!! Škoda, že sa to nikdy nedozvedeli... Tak ako tak, zmluva mi tentokrát vydržala až do konca. Na poslednú chvíľu prišla moja záchrana. Optické káble ktoré montovali takmer celý rok boli k dispozícií iba o niečo málo skôr ako som stál pred otázkou budúceho pôsobenia na internetovej scéne. Využili sme prvú príležitosť a nemôžem sa vynachváliť rýchlosťou (v porovnaní 17,5x rýchlejšie od predchádzajúceho internetu a 62x rýchlejší od prvého vytáčacieho chrastítka) a to všetko bez časového či dátového obmedzenia. Ak existuje niečo ako nebo, tak som sa dostal do siedmeho. Pomocou priamej úmery sa dá ľahko vyčítať, že čím rýchlejší internet, tým rýchlejšie stíham službičky (ne)známym. a nepriamou, že čím rýchlejšie stíham službičky, tým menej času mám pre seba samého (och, ja chudáčik malý s fibernetom, kňúú kňúú).. Každopádne aby som neodbehoval od témy.. V igelitke som mal zbalené dvdčka plné načierno získaného materiálu a obdržovatelia očakávali obdržávku. Prvú som si splnil premňa vzrušivejšiu Rehorčíčku, potom som šiel za Vladkom. Ten však nemal kde schovať tento nelegálny matroš, tak ma požiadal či to preňho chvíľu neponesem. Ako odmenu mi tam hodil ešte svoju flašku cocacoly aby sa mi nemálilo. V kine ešte pred nesmierne nudným Zlatým kompasom, ktorý pozná všetkú pravdu sveta len nie ako natočiť dobrý film, sa zamnou zastavila kamarátka a dala mi jedno 4gb USBčko (všetci dobre vieme čím ho chcela naplniť) bez mihnutia oka som v zápale samozrejmosti hodil kľúč do igelitky a tým sa premňa stal vecou úplne zabudnutou. Po zábavevyrážajúcom filme ma napadla myšlienka, že prečo nosím svoju igelitku, keď vlastne v nej nosím VLADOVE dvd a VLADOVU tašku. Prekukol som ho, hriešnika, a tašku som mu podaroval. On vzorne dopil svoju colu, tašku vyhodil a spýtal sa ma, že či mohol. Ja som nevidel problém. On tiež nevidel, no zato počul nejaký štrngot. Letmo som si skontroloval vačky a mobil, mp3ka a doklady boli na svojom mieste, kde by mal byť problém? Na stanici sa lúčim s Tomáškom, Vladkom, Riškom a s Paulou a Malou Gabou čakáme na svoje autobusy. Sumarizoval som si deň a spomenul si na kámošku s USBčkom... USBčko.. USBčko.. aha dobre.. do tašky som ho hádzal. Taška.. taška.. taška.. aha, Vlado ju hádzal do koša. Kde nič - tu nič a ocitol som sa v šprinte. Volám mu, do ktorého smetiaka konkrétne to hodil. Náš výherca stál pri kruháči. Očakávam kôš na špačky a papieriky, no predomnou stojí kontajner.. ČO TAM DO PEKLA ROBÍ? - myslím na najhoršie.. Volám mu, či to hodil do kontajnera. Hodil to do kontajnera. Vraj ho hodil do prázdneho kontajnera. Budem sa musieť hodiť do kontajnera? Otváram kontajner. V kontajneri dačo kdesi-tamsi hnusu a moja vytúžená igelitka na moje najväčšie šťastie stála zvisle, čiže to stačilo "iba" na moje celé rameno. Fuj. Berem kľúč a utekám silou mocou na stanicu, lebo čochvíľa nám to malo isť. V pohode dobieham. Doma mi zavolá sused, že či mám čas. Čas som mal. Tak že či mu trochu nepomôžem s maturitou angličtiny. Napísal som mu celú slohovú prácu o 120 slovách do 5tich SMSiek. Verím, že to dopadne dobre. Rovnako dobre dopadol aj dnešný hokej, ktorým sme potvrdili úlohu favorita, keď rozhodujúci gól padol v prvých sekundách predĺženia, odrazený od mantinelu do ničnetušiaceho brankara ničnetušiacej hokejky a rovno do brány. Krása. Bujaré oslavy s tatkom. Sestru som zobudil. Nádhera!.. Šialený a zároveň tak krásny deň zamnou. Ľúbim ťa, život.
