Skončilo to fiaskom.. V piatok, po dobre odvedenom školskom týždni a ešte lepšíom mnou pripravenom obede (pozostávajúcom z.. vlastne nebudem vás napínať, jednoducho som ho iba prihrial na panvici, ale som pyšný, lebo tak dobre ako sa mi to podarilo dnes nepripáliť, tak to bolo priam nad moje sily!.. tiež jeden z mála krát, kedy z toho nevznikla v poradí ďalšia historka počnúc už magickou vetou "zase mi horelo na dreze..") som mal na pláne relaxovať s Maťkou a Natálkou v čajovni pri krásne nadýchaných obláčikoch ovocného tabáku. Plán mi znel v hlave dosť jasne - stretko je v autobuse o 17.50, kde si dáme po jednom polovičnom a chvíľu posedíme v kreslách pre invalidov a iné tehotné ženy. Z okna budeme sledovať ženúcich sa ľudí, zatiaľčo si my vychutnávame príjemnú klubovú spoločnosť ľudí všetkých vekov. V podniku známom ako autobus najväčšia zábava prúdi práve dačo okolo tretej až piatej. Vtedy hradné hodiny bijú na poplach neónovým "IT´S PARTY TIME !!" a ľudia sa zbiehajú zo všetkých kútov, mostov a vôbec. Vyhadzovač je nekompromisný a vpúšťa dnu iba VIP. Aj to bol dôvod očipovania všetkých prepravujúcich sa ľudí (vesmirnilide.cz šalejú), tí čo neprejdú vypočujú si staré známe mechanické "PRÁZDNA KARTA!" a ostatní baviaci sa len s jedovatým úškľabkom dávajú na javo, kto je tu pánom. Stroboskopy diaľkových svetiel oprotiidúcich aút sú všadeprítomné , dídžej mixuje na volante a tí nešťastníci, ktorým vyšlo miesto iba na sedenie môžu len smutne zazerať na veseliacich sa ľudí vôkol, zdvíhajúcich ruky od všetkých búreniach sa rytmov v tele, akými len sám autobus môže disponovať..
Ale to som škaredo odbočil. Desať minút pred odchodom som sa začal pozviechávať zo spárov internetu, a vymienal si čiliomáčkou zagebrené tričko za to s malou dierkou uprostred, čož mi stejnak nevadilo, lebo som na seba hodil svoju milovanú trigovicu, ktorú len málokedy a aj to len málokedy pred spaním dávam zo seba dolu, tatkovi pokradnem vianočnodarčekový parfém a než sa nadám, sú už tri minúty po odchode. Teda plánovanom. Spolu s tým ako v rýchlosti beriem mobil (ktorý mi v rukách vyhodí už po niekoľký krát nelichotivú správu o dekadencií baterky) ho rovno hádžem späť s ešte väčmi vychutnanou rýchlosťou. Meškám už dosť a neostáva mi nič iné, musím spoliehať nato, že tých už len pár minút cestou na zástavku ktoré mi ostávajú sa ešte viac nezdržím tým, že si zlomím nohu, že zablúdim alebo nedajbože by som zachraňoval život, a spokojne sa stretneme s tým, že moje obavy budem rozprávať ako humornú vsuvku. Hlupák.. Už len to že to vlastne píšem vám môže evokovať jediné. Autobus som nestihol a nevedel som ako o tom dať vedeť.. LENŽE JA SOM HO STIHOL! (tak kto je teraz hlupák? há? há?) Stihol som ho pohodlne, ešte som čakal. Na zástavke som bol sám, čož neznamenalo nič zlého, oni nastupujú až na následujúcej, ale čakal som, že budem hromžiť, koľko ľudí nastupuje a že nám nevýjdu voľné miesta.. tak som si aspoň pohromžil, že keby je tu aspoň niekto, mohol by ho zdržať kým sa ja flákam niekde šprintom dole zľadovateným kopcom smerom k zástavke. Každopádne autobus bol ľudoprázdny, no ale predsalen sa aspoň ten šofér neulakomil prísť. Na druhej zástavke okrem za hrsť tiet v skupinke ani nohy, natož mne blízkej. Nemohol som tomu uveriť. Vykašľali sa na mňa. A ja tu teraz sám, ako prst, bez mobilu. Doba je vážne zlá, niekoľkokrát mi behalo po rozume, ako dôveryhodné boli všetky tie správy kedysi, keď sa ešte holubmi posielali veci ako "Zdravím, žena STOP januára šestnásteho, nech si v autobuse číslo 23 o 17.50 STOP nemeškaj STOP nezabudni nakŕmiť holuba STOP". Veď to musel byť jasný krok do tmy! A čo keby sa jej práve nechce? Takto na zimu už ani holuba-ospravedlníčka z búdy nevyženieš! Nechá ho samého, beďátka, na pospas tmavému, chladnému spoju číslo dvadsaťtri.. No a takto nejak som si spríjemňoval cestu zúfalstva do centra. Cítil som sa rovnako a ani som k tomu nepoužiteľného holuba nepotreboval. Musel som mysleť veľmi obozretne a aj preto som si vybral z dvoch ponúkaných, takmer rovnocenných, destinačných zástaviek tú prvšiu a rozhodol som sa chlípne nazerať do všetkých okienok prichádzajúcich autobusov, či nespatrím známe tváre.. alebo aspoň hentie dve. Dlhočízne minúty ubiehali pomaly ako rozbiehajúce sa spoje na klzkej snehovej zvratke všade dookola a mňa začínali trápiť nožky, ktoré mali na to postávanie úplne iný názor ako ja. Doposiaľ som sa riadil jedným digitálnym teplomerom, ktorý hlásil -3°C. Keď som však zbadal aj druhý, kde z nepochopiteľných dôvodov paralelne ukazovalo 0°C, náramne sa mi vydýchlo a oteplilo. Autobusy chodili tiež veľmi sporadicky, tak som si udal métu, že ten, ktorý príde o 18.28 bude poslednou kvapkou (ostatne, je to stále 23 minút stredoeurópskeho času, odkedy som došiel, mrzol, preklínal a to by už dozaista prišli). Samozrejme netreba sa veľmi rozpisovať aby každý pochopil, že ani z neho tie hnusoby nevyšli. Dával som im poslednú príležitosť tým, že predsalen existuje jedna výnimka jak v treste smrti (že ho prežijete), tak aj v trase spojov(že ma obišli úplne inou cestou, ale stále sa na tú druhotnú zástavku dostať mohli). Už len zo zvedavosti a naplnenia všetkých argumentov, ktorými som chcel manipulovať, keby sa náhodou spustí lavína nepokojov som sa ich vydal hľadať po miestach, kde keby som dve baby by som mohol tak byť. V prvej čajovni okrem lízajúcich sa párikov nič, a v druhej o nič menej paslintavcov. Nie žeby som im nechcel všetkým odhrnúť vlasy z tvárí a z blízka pozerať sa ako im chutí, ale keby si ma náhodou všimli, nepomohol by argument, že som si ich pomýlil s dvoma kamarátkami. Vážne som nevedel čo robiť, a tak som sa rozhodol prečesávať celé mesto, či len náhodou ich nestretnem. A vôbec, vždy ma fascinovali nočné prechádzky mestom a Maťo Ďurinda vie o čom spieva, ale toto malo spoločné s nočnou atmosférou iba tmu, žiadne čaro, žiadne také, že na námestí ani nohy a keď už tak ťažkopádne prepletajúcej. Skrátka bolo všade ľudí ako maku a o to ľahšie som to teda nakoniec, leč po dlhom rozchode, vzdal a šiel na autobus späť o 19.05.. Celkom rozčarovaný z toho ako sa opäť potvrdilo to, že keď sa človek.. vlastne nemusí to hneď byť zrovna človek, stačí že som to vždy práve ja.. na niečo fakt teší, tak to skončí nepodarkom.. Ach koľká smola a šedé sentimenty ma sprevádzali keď som sa ľúčil s mestom. Ale inak môžem si spraviť aj prieskum - teším sa ešte veľmi na koncert The Prodigy, na to, ako pôjdem na Art Film (kde si splním svoje prvé tohtoročné predsavzatie "stretnúť Milana Lasicu"), ako ma bude písanie stále baviť (druhé predsavzatie "zarobiť niečo písaním"), teším sa na minimálne 2 festivaly (to už podľa chuti, bez konkrétností) a tak.. pripomeňte mi koncom roka tento článok, prosím Vás. No ale každopádne! Domov som došiel so znateľným vzrušením, že aspoň ten telefonát si vychutnám a budem tým hrdinom situácie, ktorý zožnie všetku pokoru, ospravedlnenia a prosíky o dopustenia. Predstava priam bohová. Hodil som mobil na nabíjačku, ale keď som ho tam tak napájal, uvedomil som si, že sa radšej musím nato najesť. Následne zdvihám telefón, vytáčam, zvoním a prekvapivo rýchlo to Maťa zdvihla.. akoby sa vôbec nebála alebo čo..? Pýtam sa, že kde, doboha, sú a prečo nedošli o 17:50 na autobus.. a ona mi nato odpovie protidobohovaním, že otázka má znieť to, kde som skôr ja, lebo autobus na ktorom sme boli dohodnutí vyrážal 18:50!.. No.. mala natoľko pravdu, že by ani moje argumenty nezabrali.. nechcem sa o tom baviť, dajte mi pokoj..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára