Juhúú, môžem sa oháňať svojím menom v tretiackej triednej knihe! Opäť som o úroveň vyššie a môžem sa o úroveň povýšeneckejšie pozerať na nových neisto blúdiacich prváčikov, ktorých sloboda je priamo diktovaná naším ročníkom, kde oslava osemnástiek je takmer každodennou záležitosťou. Ale pekne poporiadku..
Hneď v prvý školský deň som sa nechal zviesť ženskými vnadmi z Trenčína v podobe mojich dvoch spolužiačok, ktoré prišli s bravúrným nápadom vyraziť do školy o malinko skôr a ukorystiť si najlepšie lavice v triede, pretože to je alfou aj omegou študíjnych výsledkov. Nečakajte, že sraľovia z prvých lavíc môžu opisovať zo zošitov - vylúčené. Takže, ako som vravel, vyrážali sme skôr a teda rýchlik nám šiel zo stanice o 5:50 prednadránom. Do areálu školy sme vchádzali niečo pred pol siedmou, kde v jak spustošenom ľudoprázdne poslednú žijúcu existenciu predstavoval školník Jožo, zametajúci príjazdovú cestu od lístia (ajkeď pre dotvorenie atmosféry by bolo ideálnejšie keby naháňa guče suchého sena) pre decká-úbožiakov- prehadzujúcich sa v ten čas na druhý bok v posteli. V škole nebolo ani nohy, ba dokonca ani vrátničky. Triedu sme si našli, niekto si dal tú robotu a pooznačkoval triedy - pižmo bolo všadeprítomné. Po živote v prváckom kotolňovom suteréne a tej druháckej postapokalyptickej miestnôstke to je zaručene najkrajšia trieda akú sme kedy mali a zaslúžili. Ako páni(e) situácie sme si mohli vybrať a zkolonizovať hocakú lavicu - a aj sme tak urobili. Veľké očakávania sa kládli na brucho triednej profesorky. Koncom leta sa rozšírili debaty a polemiky, že v ňom vraj po dlhšiu dobu nosí mláďa ľudského votrelca. Tak ako onak, nechválila sa nám nikdy s tým a to nás pohoršilo. Po pár hodinách, keď už všetci ponás dorazili a zvítali sme sa, tak sa napätie stupňovalo. Všetci boli zvedaví na obvod pásu nášho führera. Otvorili sa dvere, všetci sa posledný krát zhlboka s podtónom zhíknutia nadýchli, no nikto nikde, len profesorkina ruka na klúčke.. zvyšok teľa sa ešte zakecal za dverami.. nikto to nevydržal - museli vydýchnúť. V tom sa zjavilo telo. Bolo prázdne a chudé, bez stopy po čoilen výdatných raňajkách. Na jednej strane obrovské odľahnutie, že ostávame pod vlajkou rovnakej profesorky, na druhej veľké pochybnosti o prirodzenej inteligencií neznámeho človeka, ktorý si vymýšľa tehotenstvá na účet iných.. Dobre je, ako je. Už sme prišli o dvoch spolužiakov (Riška som spomínal v minulom článku, v dnešnom pošlem pozdrav Monike do Anglicka), prísť ešte o triednu by nijak neprispelo morálke. Popojedem..
Viem, že to počúvate veľmi často, ale nedá mi nato tiež nezareagovať.. Nikdy sa nesnažte pchať žuvačky do spodného prádla! Totižto stalo sa to tak.. V triede na jednej ponudnejšiej hodine matematiky, kedy nebolo už čo robiť som sa rozhodol zvádzať spolužiačku pohľadmi, skutkami a vôbec neverbálne. Keď nezabrala žuvačka v nose, ani následne žuvačka v uchu rozhodol som sa pre posledné miesto a hodil som si ju do nohavíc. Na koľkých Rosenbergov sa vyšplhala hladina vzrušenia u spomínanej spolužiačky, bohužiaľ, odpoveď nepoznám, ale to čo pokračovalo nenaznačovalo nič, čím by som mohol, prípadne už vzrušené dievča ohúriť. Teda nemyslite si zas, že bohvie kam mi to až padlo.. Ono v podstate keby sa to dokotúľa až tam, kam smerujú choré myšlienky vaších prehnilých mozgov, tak by to bolo ďaleko bezpečnejšie, pretože som nejak zle prepočítal zakrivenie času, priestoru a rýchlosť voľného pádu vyžutej žuvačky, a teda sa mi ju podarilo presne zacvaknúť medzi kožu a gumičku spodného prádla. Ničnetušiac si ju idem vybrať, ťahám za gumičku aby som sa dostal do miest, kam ani slnko nedosvieti a v tom zomňa vytresklo hlasité "ÁÁÁÁÁÁÁÁ". Okamžite som sa vypýtal na záchod, kde som sa pohodlne zamkol a mohol sa pozrieť na tú hrôzu. Keďže som s gumičkou manipuloval za sedu, tak mi pri spätnom chode nárazu do tela dopadla na hranicu bruška. A neviem ako vy(a ani ma to nezaujíma), ale ja si na svojom brušku a nohách pestujem mäkkučký trávničok. Mimo to že je to príjemne hebké na dotyk, tak sa už aj mojej mame podarilo raz z diaľky pochváliť mi opálenie práve na nohách. Opäť si nemyslite.. šampón používam jedine na hlavu.... a možno bradu.. ale nohy rozhodne nie! Aby som sa vrátil.. rovno pod bruškom som mal vrkoč chlpov vmotaný do kusiska ríbezľového airwavesu. Látka stihla vstrebať sliny, čiže zo žuvačky ostala len suchá, naťahovacia hmota vzdorujúca jakémukoľvek náporu. Vytruhnúť jednoducho nešla, držala sa pevne na koži a spútala všetky okololežiace klasy mužskej hrdosti. Neviete si to predstaviť.. Celý deň až do večernej sprchy som behal s napevno prilepeným spodným prádlom ku koži.. nielen každá manipulácia ako vyzliekanie sa na záchode, alebo vôbec popravovanie oblečenia, ale dokonca aj každý predklon pre niečo na zemi a následne vyrovnanie teľa od pása hore vyžadovalo obrovskú dávku odvahy, sebazapierania, stiskov pästí či pier! Výkriky bolesti to však nezadržalo. Dal som si sľub, že žuvačky si budem dávať výlučne iba do úst.
Mimo iných pratrápnych hľúpostí prenásledujúcich ma na každom kroku sa udiala aj jedna veľmi zodpovedná vec, kedy sme sa s mojím milým Tomáškom rozhodli že zúročime naše pisateľské záľuby a začneme prispievať aj do Školského časopisu SLOVO, nech to má o dvoch platiacich čitateľov viac - nás.. teda pokiaľ sa to nebude dať aj nejak nelegálne internetovým pirátstvom oblbnúť.. Pre tých milodarných 20 korún nezneužiť svojej moci? No nesprav to za tie prachy! Lacnejší zlý skutok nezoženiem..
Na záver ešte musím dodať, ako veľmi milujem dnešné studené, veterné a pritom tak nádherne jasné a slnečné počasie. Len si zobrať starú, vyťahanú trigovicu a ísť so psom do lesa. Hneď pri východe z baráku ma čakala bájna trojka mojich milých a zlatých 10 ročných susediek, ktoré na chodníku mali poukladané všakovaké kekse, ceruzky, výtlačky a cukríky na rozložených malinkatých stolčekoch a ponúkali ich okoloidúcim za symbolickú cenu. S úsmevom sa zamnou rozutekala jedna z nich a pýtala sa mojho psa, či si nekúpi niečo z ich výkladu, kde visela výstražná tabuľa "Reklamácie neprijímame!!!" s kopou hviezdičiek a inými radovánkami. Dodalo mi to úsmev do ďalšieho výletu a pobral som sa. Cestou som narátal aj prvých šarkanistov, snažiacich sa zo všetkých síl nabrať priaznivý vietor, ale bezútešne. O radostný úsmev ich to však neokrádalo. Mňa tobôž. Prišiel som domov s vyštípanými, červenými lícami, uložil psa na poličku, postavil na čaj a moju skvelú prostredím nasiaknutú náladu nekazilo ani to, že som na starú, vyťahanú trigovicu zabudol a nachladol som.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára