Nitrip

Tak som miloval svoje gaťúrence.. Boli ešte úplne žiarivo biele, keď som ich zazrel prvý krát vo výklade. Nemohol som sa nechať predbehnúť niekym komu by sa zapáčili rovnako ako mne. Už len symbolicky čarovnou botkou bolo, že prvé čo som si naslepo uchmatol mi boli dobré a hneď som ich aj zaplatil a šiel, čož bolo hodné rekordného času. Dnes len na ne môžem spomínať so slzami v oku, čo všetko sme si spolu prežili. Pochodil som v nich jak Viedeň, Bratislavu a iné menom povznášajúce kraje, tak aj dvoje festivaly, kedy pri prvom, upršanom Topfeste, sa blato vyšplhalo až nad kolená a pri druhom, Žákovici, sa znenazdajky v priebehu hodiny či dvoch (presný čas som nesledoval, ale podľa rýchlosti pohybu slnka a relatívnej vzdialenosti poludníkov som skromne usúdil..) mi odpadli tri gombíky.. A nebolo to zapríčinené zubami vzrušenej ryšavky.. ostatne, kto by kúsal v záujme vzrušenia gombíky na zadných vačkoch. Jednoducho sme boli nerozluční ako.... vlastne prirovnanie človeka s nohavicami ani prezatiaľ neexistuje, preto navrhujem ustanoviť frázu - "ako Macko s ..ehm.. tými svojími" .. Práve ma napadá, že som im nikdy nestihol dať meno. Človek si veci nepomenuje, až pokým ich úplne nestratí. Toľko vecí sme spolu nestihli..
Aby som sa dostal ku koreňu veci.. Už vám sám neviem ani ako, ale jaksi taksi vznikol nápad ísť si spraviť výlet do Nitry za jednou.. nazvyme to Lydou. Naozaj si nevzpomínam, čo ma vlastne k tomu viedlo (pripisujem to k exaktnej matematickej rovnici na určenie pravdepobnosti správne vystihujúcu túto situáciu "kde sa vzalo - tu sa vzalo"), zato si ale pamätám, že to sprevádzalo množstvo komplikácií. V piatok sa Lyda zúčastňovala svadby, kde si nadmieru užívala svojej pozície odvalenej družičky, v pondelok stále trčala na nejakom hlúpom jarmoku, akoby ich musela absolvovať do týždňa viac, keďže na jeden z nich- a to zrovna "náš" Novomestský - sa tiež chystala, v útorok to už-už vyzeralo že "juchú", ale potom z toho bolo len "do riti, mám autoškolu" (Áno, dámi a páni, macko sa vydal na dráhu automobilového výhliadkového nepretekára a už od konca novembra, podľa najoptimistickejších výpočtov, štrukturovaných grafov a vôbec skorumpovanosti policajného zboru mu budete môcť pompézne trúbiť do cesty a prejavovať iné veselé gestá ako sa zvyknú). Najideálnejšie vyzerala streda, kedy síce 10 hodín v škole mať treba, ale s tým som vybabral návštevou lekára, ktorého som prvýraz zneužil vo svoj osoh a či mi to aj ľúto nebolo, keď ma už pri vstupe sestrička vrúcne objímajúc kartotéky vítala, bez akéhokoľvek môjho pričinenia, slovami "Jurica, deväťdesiat, všakže?". Človek je veľmi hrdý na svoj pôvod, svoje meno.. natož, keď si niekto dá tú robotu a naučí sa moju výrobnu registračnú známku, tak ma to doženie takmer k slzám radosti.
Doma som spravil nevyhnutné veci pre dôstojný život muža a šiel na stanicu. To som ale ešte anilen netušil aké prekvapenie ma tam čaká. Každou chvíľou sa mal objaviť autobus so smerom na Nitru, no čo čert nechcel (ale zato Lyda zjavne áno, lebo ju to neskôr nemálo škodoradostne potešilo) zastavilo mi pri nohy na zástavku niečo príšerne podobajúceho sa opancierovanú dodávku nesúcu obsah veľkého množstva peňazí z banky do banky, ako to poznáte z reklám a iných amerických gangsterských filmov. Nanešťastie, malo to predsa ceduľku mne smerodatnú, tak spolu so zopár ľudmi - čo sme sa nevedeli na seba od samého údivu vynadívať a so zúfalou snahou o úškrn sme sa pýtali pre úplnu istotu, či je to ozaj autobus, ktorý nás dovedie tam a tam.. a či je to vôbec naozaj autobus - sme opatrne nastúpili do tohto "transportéru" a nechali sebou ticho lomcovať všetkymi obavami z prípadného pomýleného lúpežného prepadnutia. Cesta trvala úmorné dve hodiny a mňa sa práve v presne polovici - na stanici v Piešťanoch - zmocnil neudržateľný močopud. Preto okamžite po vystúpení v cieľovej destinácií, schytaní Lydinho spomínaného výsmechu za spôsob dopravy a zvítania sa v štýle "aby sa nepovedalo" kvôli mojim urinálnym problémom, posunul som sa bezmyšlienkovite na staničné verejné kanalizácie. Hajzeľbabu som na plnej čiare ošálil, keďže som si zaplatil za pisoár ale moja žiadne autority neuznávajúca, plne anarchiu podporujúca dušička stojáca si za svojim - spáchať bordel, kde len vidím príležitosť - mi vnukla luciferský nápad a zakotvil som to predsalen v kabínke. Joj keby ma len niekto videl.. tie dve koruny by mi neprešli len tak ľahko, ale stálo to za ten pocit stoj-čo stoj zarytenca. S prázdnym mechúrom a po použití verejných umývadiel bez prítomnosti mydla (kde sa miesto jednoho vodovodného kohútika vyskytovalo zašlé kolečko od regulácie radiátora) som sa s mojou Lydkou, ničnetušiacky, mohol konečne plnohodnotne zvítať a vôbec venovať. Mali sme dačo okolo troch hodín len pre seba a zatiaľ na pláne iba kúpu ryšavej farby, ktorú som si neviem čím zaslúžil, ale evidentne som musel veľmi, veľmi poslúchať. To sme zvládli ešte v prvej polhodine, rátajúc aj čas, čo som sa plný nervozity stratil na pár chvíľ v dámskom oddelení v Tescu a zlá Lyda ma nechala napospas všetkým tým nezvodným Timbuktoo nohavičkám a vôbec kozmetike. Ďaľšie naše kroky v sotva desaťstupňových horúčavách smerovali ako ináč - do cukrárne na zmrzlinu, ktorú som jej ešte z našej poslednej stretky dlhoval capnúť priamo do nosa. Pochutnali sme si na mojich(!) kopčekoch a šli páchať zlobu inde. S Lydou v prítomnosti, jakkoľvek som si budoval natom, že dobré pocity nechám stranou, bolo vážne neuveriteľne dobre.. byť snobom alebo iným vlastníkom jadrovej elektrárne, použijem až výraz "výtečne". Pochodili sme krásne námestie, z ktorého bolo cítiť samotnú nadradenú pýchu z účasti na súťaži o kultúrne mesto Európy, prešli sme všakovaké parky, nostalgicky sa pozastavili pri všetkých fontánach s nekalými úmysľami o zvrhnutie režímu a vôbec celej Lydy do každej z nich, zanechali odkazom nadobudnuté múdrosti ďalším generáciam na stene Divadla Andreja Bagara, ktoré by vydržali svojou nadčasovosťou celé stáročia, ovšem, nemohlo by ani raz zapršať. Z dovtedajšieho hnusného vyšecelotýždňového počasia sa zrazu k večeru, právom, stratili všetky mraky a slnko nám príjemne hrialo do tvárí v ústretý cesty a skvelej nálade. Zlom nastal až pri návšteve hlavného parku, kde pri vstupe sme neodolali okuľahodiacim hojdačkám. Horúčkovito sebou mávať sme prestali po tom, ako sme na Lydinej vlastnej koži zažili ako smiešnobolestný je pád kotúľom vzad z hojdačky po ktorom zem odpovedala preveľmi dunivým a tlmeným basom a
ktorý upútal všetkých okolostojacich. Hlavná kolízia nastala však, keď sme dostali nápad ísť sa vyšplhať na neďaleké žabičky pľuvajúce vodu vôkol rozkošného jazierka a vytvoriť sediac nanich nejaké kompromitujúce akty. Pár sme nafotili a potom sa mi jaksi z tej mojej osedlanej jaksi začalo šmýkať. Leč som sa snažil sebeviac, tak som sa postupne šmýkal po žabiom-ako ináč mazľavom- chrbte až som sa spustil úplne na zem, kde s rozkročením sa do pravého uhlu si všimla Lyda nejakej škáročky medzi mojimi nožkami. Vyskočil som so zdesením v tvári, ktorá si spomínala na utrpenie, ktoré práve deň predtým prežívala moja mamka, keď sa celý večer snažila zašiť už predtým vytvorené nezanedbateľné páranice. Nemohol som dopustiť, aby ani nie o deň mali nejakú chybičku na kráse, skutočne som sa bál. To, čo však Lyda zbadala po mojej otázke "je to v pohode?" nebolo zjavne opísateľné slovami, už len skrz ten neprestávajúci smiech, ktorý mi pripomenul rovnaký smiech, rovnakej ženy s príhodou s rovnakými nohavicami na Žákovici, kde mi znenazdajky tety gace padli až na členky. Preto bolo nutné použiť foťák od mobilu.. ostatne.. pozrite sa sami na TO (KLIK, NEVZDELANCI!).. Čo k tomu dodať.. Cesta domov strasti-hanby-všetkoho-plná (užlen preto, že sme bojovali o každú sekundu vytrvalostným šprintom na stanicu, keďže som šiel na posledný možný spoj v ten deň, pokiaľ som nechcel stráviť noc na Nitrianskej stanici, čož by sa ťažko vysvetľovalo rodičom, ktorí by dali krk zato, že ich synak je so spolužiakmi v Novom Meste v čajovni).. Nohavice som schoval ďaleko do skrine, aby som dal mame dostatok času na zabudnutie a tak.. Ďakujem Lyda za zážitky.. nerád to hovorím, dobre vieš, ale.. si skvelá.